Navigácia

      Tenisové ihrisko - rozpis

Rezervácie:
Tréner:

Noro Gutten, 0944 446 770‬

Gabriel Stach, 0903 487 346

Katastrofa Grékov v Malej Ázii - 1. časť

V dobe, keď Abrahám vyšiel z Chaldejského Uru, obývali Malú Áziu tri grécke kmene. Trójsku oblasť a Lýdiu obývali Achájci, Dóri kraj Kária a medzi nimi žili Ioni. Od 8. storočia pr.n.l. osídlili Gréci Pamfýliu a Kilíkiu, čo je južné pobrežie dnešnej tureckej Antólie, na severozápade osídlili Frígiu a Bitíniu a na severovýchode Pontos.

V kanonických knihách Starého zákona nie sú Gréci ešte dominantným národom Stredného Východu. Po porážke Babylonu nasleduje výrazný vzostup Perzskej ríše, ktorá ovládla maloázijské grécke mestá a zotročila ich, čím sa dostala do konfliktu aj s gréckymi mestskými štátmi v Európe. Najskôr sa vzbúrili Milétos, Helikarnas a Efez a na pomoc im prišlo síce iba malé pomocné vojsko z pevniny, ale aj to rozhnevalo perzského šacha. Peržania Milétos zrovnali so zemou a v roku 513 pr.n.l. sa preplavili cez Helespont, ale Skýti ich hrdinsky odrazili. Grécko-perzské vojny ukončila až bitka pri Mikalé v auguste roku 479 pr.n.l. Po nej si Gréci a Peržania rozdelili sféry vplyvu a vydržalo im to zhruba do výbojov Alexandra Veľkého. Už Alexandrov otec Filip pod zámienkou „oslobodiť“ý mestá Iónie chcel uskutočniť výpravu všetkých Grékov proti Perzii, ale v roku 336 pr.n.l. bol zavraždený a šáhinšáh Dareios III. sa vychvaľoval, ako sa mu podarilo dať zavraždiť Filipa Macedónskeho. Alexandrova pomsta bola rýchla a v máji roku 334 pr.n.l. prekročilo jeho vojsko Hellespont a po niekoľkých víťazných bitevných šarvátkach jeho vojsko zvíťazilo v bitke pri Isse priamo nad Dáreom vedeným vojskom. Keďže zásobovanie Alexandrovho vojska mohla ešte ohroziť perzská flotila so 400 loďmi, potreboval obsadiť prístavy a Egypt. Po získaní posíl z Macedónie vyrazil proti jadru Perzskej ríše. So 40 000 pešiakmi a 7 000 jazdcami prekonal rieku Tigris a v bitke pri Gaugaméle grécka falanga triumfovala nad perzskými „nesmrteľnými“. Po Alexandrovej smrti začal proces helenizácie v Ázii. Alexandrovi nástupcovia /diadochovia / medzi sebou bojovali o moc a územia, až sa napokon stabilizovala vláda Antigonovcov v Makedónii, ktorú Rím ukončil v roku 148 pr.n.l. Seleukovci vládli v Sýrii a Prednej Ázii do roku 64 pr.n.l. Ptolemaiovci vládli Egyptu do roku 30 pr.n.l. a Attalovci vládli čiastočne aj v Mezopotámii a Iráne, ale ich ríšou bolo Pergamonské kráľovstvo, ktoré sa ako provincia Ázia v roku 133 pr.n.l. pripojilo k Rímskej ríši. Helenizmus pripravil cestu k Rímskej ríši a tým aj kresťanstvu. Tento vývoj zastavila islamská expanzia.

 

V Seleukovcami ovládanej ríši sa helenizácii bránili jedine Židia. V helenizácii videli vlastnú genocídu, a to nielen kultúrnu, ale aj náboženskú. Za vladára Ptolemaia II. Filadelfa 72 židovských učencov za 72 dní na ostrove Faros pri Alexandrii preložilo starozákonné texty do gréčtiny a tento preklad sa volá Septuaginta. Pretože kresťania od vzniku cirkvi používali Septuagintu, tak Židia, ktorí gréčtinu prestávali používať v roku 92, prijali tzv. „palestínsky kánon“, ktorý uznávame ako kánonickú verziu Starej zmluvy. Septuaginta obsahuje nielen nami protestantmi uznávané kánonické knihy, ale aj deuterokánonické spisy Starej zmluvy, ktoré napríklad v roku 1990 pripravilo vydavateľstvo Vesna pre Tranoscius pod názvom Apokryfy. Z Apokryfov sa dozvedáme o vzťahu Židov k vládnucim Grékom, o hrdinskom až zúfalom odboji proti politike vladára Antiocha IV. Epifanesa, o povstaní a úspešnom boji Makabejcov a židovskom rode Hasmoneovcov, ktorý vládol až do roku 63 pr.n.l, keď Pompeus dobyl Jeruzalem. Rím ohňom, mečom, intrigami a korumpovaním vládnucich elít si postupne podmanil celý helenizovaný priestor Východu, až vytvoril ríšu od Británie po Perziu.

 

Pax Romanorum znamená rímsky mier. Bol vynútený brutálnou silou rímskych légií. Nikto a nič nemohlo odolať ostriu ich mečov v dobe, keď skutočné Knieža mieru- Ježiš prišiel na svet v podobe betlehemského dieťaťa. To dieťa Ježiš v mužnom veku kázalo o nenásilí, a predsa Ježiš násilne skončil svoj pozemský život po Židmi vynútenom rozsudku od rímskeho správcu provincie. Ani Židia, ani Pilát netušili, že sú len štatistami v Božom pláne spásy hriešneho človeka, keď nášho Pána a Spasiteľa pribili na kríž a dovolili uložiť ho do zapečateného a stráženého hrobu. Aké veľké bolo prekvapenie ľudstva, keď stálo pred faktom prázdneho hrobu! A svedectvo o tom sa z moci Ducha Svätého rozšírilo aj vďaka gréckemu jazyku do celej Rímskej ríše, čo najlepšie dokumentuje kniha Skutky apoštolov. Zvlášť v 2. kapitole spomínané národy na počiatku 4. storočia už mali veľmi silné kresťanské komunity. Popri latinskom jazyku práve grécky jazyk, filozofia a kultúra mali najväčší vplyv v mnohonárodnostnej Rímskej ríši, hlavne na jej východe. A kresťanstvo sa šírilo do všetkých strán mnohonárodnej ríše, ako som písal v prvých častiach tohto pojednávania. Ak Rímska ríša mala na Východe silného konkurenta, už v 2. stor. pred n.l. to bolo nezávislé Arménske kráľovstvo. V 1. stor. pred n.l., za vlády Tigrana Veľkého, dosiahlo nevídaný mocenský rozmach a stalo sa obávaným nepriateľom Ríma, pretože sa spojilo s kráľom Pontu Mithridatésom proti Rímu. Tribún ľudu Gneus Pompeus porazil Mithridata, ukončil vojnu usporiadaním rímskej vlády nad Východom /Orient/ tak, že Pontos, Kilíkia, Sýria sa stali provinciami Ríma a Judsko, Kolchida, Kapadokia a Galátia sa stali závislými kráľovstvami. Vplyv Ríma sa po tejto vojne prejavil aj v Arménsku. V roku 301 n.l. rozhodol arménsky kráľ Tiridates Veľký, že prijme kresťanstvo ako oficiálne náboženstvo v krajine a Arménsko sa tak stalo prvým kresťanským štátom sveta. S tým bol spojený nevídaný rozkvet arménskej kultúry, písomníctva a architektúry. Kráľovstvo pretrvalo až do 5. stor., keď bolo začlenené do Sasánovskej Perzie. Nový rozkvet arménskej moci a kultúry na východe Malej Ázie sa potom datuje do 10. stor. Unikátnou pamiatkou naň sú ruiny mesta Ani, nachádzajúce sa dnes v bezprostrednej blízkosti turecko-arménskej hranice. V 10. stor. n. l. tu bolo hlavné mesto Arménskeho kráľovstva. Keď ho v 11. stor. ovládla Byzancia, opisuje sa ako mesto 1001 kostolov, v ktorom údajne žilo vyše 100 tis. obyvateľov.

 

Keď sa dostal k moci Konštantín Veľký, došlo k dvom prelomovým udalostiam: Milánskym ediktom v roku 313 boli kresťania zrovnoprávnení s ostatnými náboženstvami a 11. mája 330 necháva vysvätiť nové mesto, ktoré postavil na mieste gréckej osady Byzantion a nazýva ho Konstatinopol. Cisár Teodózius išiel ešte ďalej, keď v roku 380 povýšil kresťanstvo za jediné oficiálne uznávané náboženstvo a následne zvolal druhý ekumenický koncil. Zároveň bol posledným z cisárov, ktorý vládol sám nad celou ríšou. Po jeho smrti v roku 395 sa ríša rozdelila na Západorímsku a na Východorímsku. Na Východe vládol jeho syn Arkádius a na Západe Honorius. Západorímska ríša nevydržala nápor sťahovania národov a v roku 476 zanikla. To, čo nezaniklo a fungovalo naďalej na troskách Západorímskej ríše aj v nepriaznivých podmienkach, bola organizácia kresťanskej cirkvi.

 

Rímska ríša na Východe s hlavným mestom Konštantínopol fungovala ešte temer tisícročie do roku 1453. Z východu ju ohrozovala Sásanovská ríša a na západe Avari a  Slovania. V 6. storočí rozvrátili Slovania Atény a Spartu a až v 9. storočí sa byzantským cisárom podarilo nad Slovanmi v pevninskom Grécku zvíťaziť. Najvýznamnejším panovníkom v prvej ére Východorímskej ríše boli Justinián a Mauríkios. Ten donútil Arménov k cirkevnej únii s Konštantínopolom a ukončil vojnu s Perziou tým, že porazil uzurpátora Čovéna a na perzský trón presadil Chusrava II. a aj ho adoptoval. To mu umožnilo začať konsolidovať záležitosti v západných častiach bývalej ríše. Zriadil Kartaginský a Ravenský exarchát a so značným počtom arménskej šľachty zaútočil na Balkáne proti útočiacim Avarom a Slovanom. Jeho vojská prenikli opäť až k Dunaju v roku 593, ale nápor Slovanov sa im nepodarilo zastaviť. Keďže mal štyroch synov, chcel obnoviť Diokleciánovu tetrarchiu, ale pre vzburu vojska vedenú Fokom sa mu to nepodarilo. Fokas obsadil Konštantinopol a 40 nasledujúcich rokov zničilo charakter rímskeho štátu. Fokas bol posledný, kto používal titul „Imperátor Augustus“, po ňom už vládcovia používali titul „Basileos ton Romaion“ /rímsky cisár/. Dovtedajší cisári bývali oholení, Fokas je na minciach prvý fúzatý cisár a po ňom takmer všetci basileovia. Jeho vláda bola strašnou katastrofou vo všetkom. V cirkevnej politike nastolil bezvýhradný propápežský kurz a zbavil konštantínopolského patriarchu titulu ekumenického patriarchu, čím priznal primát rímskeho biskupa, za čo má veľmi negatívne hodnotenie zo strany ortodoxnej cirkvi. Proti Fokasovi sa vzbúrila Sýria, Arménia, Avari spustošili Tráciu, Longobardi obsadili Itáliu a Slovania nerušene prúdili do Grécka. Chusrav II. vpadol do Východorímskej ríše oficiálne pomstiť sa za smrť adoptívneho otca, ale v skutočnosti to bola len nezastretá dobyvačná vojna. O tom som písal v 2. diele týchto pojednávaní. Krízu zastavil až mladý Herakleios, ktorý s kartaginským loďstvom obsadil Konštantínopol a Fokas bol zavraždený. Pre existenciu ríše bol kľúčový rok 614, keď Slovania zničili Salonu - sídlo provinčnej správy a kresťanstva v dnešnom Chorvátsku pri Splite. Následkom toho sa zrútila celá správa byzantských štátnych a cirkevných orgánov na Balkáne. Padol Niš aj Sofia. Slovania zaútočili na ostrovy v Egejskom mori a na Krétu. Rok 626 bol pre existenciu ríše rozhodujúci. Avarský kagan a jeho Slovania zaútočili na Trákiu a dobýjali jedno mesto za druhým, až sa ocitli pred Konštantínopolom. Pomocné oddiely Slovanov operovali na mori a Peržania prenikli až do Chalcedónu. Cisár sa s veľkým vojskom vybral do boja proti Peržanom a vojvodca Bono a patriarcha Sergio organizovali obranu Konštantínopola. Cisár získal spojencov v Chazaroch a dobyl terajšie Tbilisi a odtiaľ viedol útok na centrum Perzskej ríše. Chusrav bol zosadený a zavraždený a jeho syn Kavád II. uzavrel s Byzanciou mier. Ani Avari a Slovania pri Konštantínopole nepochodili lepšie - povestným gréckym ohňom boli spálené lode Slovanov, Avari bez ich podpory nemohli mesto dobyť, a tak odtiahli. Pre Avarov to malo kruté dôsledky, pretože ich slovanskí vazali v Dalmácii a na Západe, kde vznikla Samova ríša, sa vzbúrili. Kde sa dvaja bijú, tam tretí víťazí. Tým tretím boli Arabi vyzbrojení ideológiou islamu a napadli, ako som v úvodných kapitolách nášho pojednávania napísal, obe vzájomnými vojnami oslabené ríše. O osude kresťanských Grékov pod nadvládou islamu, ak Pán Boh dá, napíšem nabudúce.

.: Autor: Milan Zajac         


 

 

Search

Časopis Pohľad

Slovo

Zjavenie 19, 11-16 Potom som videl otvorené nebo. Ajhľa: biely kôň, a Ten, čo sedí na ňom, sa volá Verný, Pravý a spravodlivo súdi a bojuje, Jeho oči – ohnivý plameň, na hlave mnoho diadémov, napísané meno, ktoré nepozná nikto, len On sám, odetý do plášťa, zmáčaného krvou, a Jeho meno: Slovo Božie. Nebeské vojská, odeté do bieleho, čistého jemného ľanu, Ho sprevádzajú na bielych koňoch. Z úst Mu vychádza ostrý meč, aby ním bil národy. On ich bude spravovať železným prútom a sám bude tlačiť vínny list rozhorčeného hnevu vševládneho Boha. Na plášti a na bedrách má napísané meno: KRÁĽ KRÁĽOV A PÁN PÁNOV.