Čas sa krátil. A ja som si to stále viac uvedomovala. Som v maturitnom ročníku, všetko ide neskutočne rýchlo, každý už ide sám za seba. Zostáva mi málo času a zisťujem, že za osem rokov som mohla byť aj silnejším svetlom a slanšou soľou na škole. To, že chodím do kostola a niečo sa tam snažím robiť to spolužiaci vedeli, ale ku spaseniu im to veľmi nepomôže, keď budú vedieť, že chodím do kostola kde sa farár stále len smeje.
Chcela som s tým niečo urobiť ale nechcela som byť „ohrozená“ a nechcela som vystúpiť zo zóny môjho komfortu. Nechcela som sa s nikým hádať alebo niečo 
riešiť. Tak som si povedala, že sa bude „aspoň“ modliť. A Boh to nenechal len tak. Začal konať takým zaujímavým spôsobom, že som si to na začiatku ani nevšimla. Boh mi postavil do cesty moju slovenčinárku. Tento rok sme na slovenčine brali zaujímavé diela a niekedy tam boli aj biblické príbehy. Vždy keď sme nejaký preberali, najprv chcela aby som ho pred celou triedou porozprávala a povedala čo si o ňom myslím. Na konci každej hodiny som sa na jej žiadosť modlila. Ale aj tak som si nevšimla, že za tým všetkým je Boh, ktorý vypočul moje modlitby aby sato nejako v našej triede pohlo. Stále som si myslela, že ma má rada a preto to robí. A aj v našej triede sa to naozaj pohlo. Času bolo málo a všetci sa spolu viac rozprávali pretože vedeli, že sa za chvíľu rozídeme a časy strednej školy sa skončia. Len tak sa ma kedykoľvek opýtal čo nové preberám na seminári náboženstva alebo keď mal niekto problém začal mi o ňom hovoriť a pýtal sa čo by som robila ja. Ako by som to riešila. Ale ja som si to stále nevšimla a Boh mi dal poslednú šancu na evanjelizáciu ľudí na škole. A v ten deň to bolo ako keby mnou poriadne zatriasol a povedal: „Stále sa modlíš ale nevidíš ako chcem konať. Dnes máš opäť príležitosť, tak sa už spamätaj a choď k tým ľuďom. Hovor im o mne, aký som.“
A nastal ten deň. Streda – dnes som mala mať tri maturitné skúšky. Náboženstvo, angličtina a slovenčina. Na náboženstve sme sa super porozprávali, angličtina bola tiež v pohode a slovenčiny som sa nebála. Keď som vstúpila do triedy, profesorka sa na mňa povzbudzujúco usmiala a ja som si ťahala otázku. Magický realizmus. Horšie som si ani nemohla vybrať. Ale tak niečo som vedela. No keď som začala hovoriť, zrazu sa ma opýtala skúšajúca akú mám obľúbenú knihu. A vtedy som vedela, že toto je môj čas. Hneď som povedala Biblia. Nato chceli aby som teda niečo vybrala, čo sa mi najviac páči a povedala im o tom. Tak som začala o tom čo pre nás Ježiš urobil, ako veľmi nás miluje. Keď som skončila a pozrela sa na slovenčinárku, nebolo mi všetko jedno. Stekali jej po lícach slzy. Potom ma poslali, že ďakujú za odpoveď a môžem ísť. Nevedela som, čo sa deje až keď prišla za mnou slovenčinárka a hovorila mi ako sa jej to dotklo. Že to bolo krásne. No času bolo naozaj málo a už som sa potom s ňou nerozprávala. Ale verím, že nezostalo len pri tom ale že v nebi môže byť radosť z ďalšieho zachráneného.
riešiť. Tak som si povedala, že sa bude „aspoň“ modliť. A Boh to nenechal len tak. Začal konať takým zaujímavým spôsobom, že som si to na začiatku ani nevšimla. Boh mi postavil do cesty moju slovenčinárku. Tento rok sme na slovenčine brali zaujímavé diela a niekedy tam boli aj biblické príbehy. Vždy keď sme nejaký preberali, najprv chcela aby som ho pred celou triedou porozprávala a povedala čo si o ňom myslím. Na konci každej hodiny som sa na jej žiadosť modlila. Ale aj tak som si nevšimla, že za tým všetkým je Boh, ktorý vypočul moje modlitby aby sato nejako v našej triede pohlo. Stále som si myslela, že ma má rada a preto to robí. A aj v našej triede sa to naozaj pohlo. Času bolo málo a všetci sa spolu viac rozprávali pretože vedeli, že sa za chvíľu rozídeme a časy strednej školy sa skončia. Len tak sa ma kedykoľvek opýtal čo nové preberám na seminári náboženstva alebo keď mal niekto problém začal mi o ňom hovoriť a pýtal sa čo by som robila ja. Ako by som to riešila. Ale ja som si to stále nevšimla a Boh mi dal poslednú šancu na evanjelizáciu ľudí na škole. A v ten deň to bolo ako keby mnou poriadne zatriasol a povedal: „Stále sa modlíš ale nevidíš ako chcem konať. Dnes máš opäť príležitosť, tak sa už spamätaj a choď k tým ľuďom. Hovor im o mne, aký som.“A nastal ten deň. Streda – dnes som mala mať tri maturitné skúšky. Náboženstvo, angličtina a slovenčina. Na náboženstve sme sa super porozprávali, angličtina bola tiež v pohode a slovenčiny som sa nebála. Keď som vstúpila do triedy, profesorka sa na mňa povzbudzujúco usmiala a ja som si ťahala otázku. Magický realizmus. Horšie som si ani nemohla vybrať. Ale tak niečo som vedela. No keď som začala hovoriť, zrazu sa ma opýtala skúšajúca akú mám obľúbenú knihu. A vtedy som vedela, že toto je môj čas. Hneď som povedala Biblia. Nato chceli aby som teda niečo vybrala, čo sa mi najviac páči a povedala im o tom. Tak som začala o tom čo pre nás Ježiš urobil, ako veľmi nás miluje. Keď som skončila a pozrela sa na slovenčinárku, nebolo mi všetko jedno. Stekali jej po lícach slzy. Potom ma poslali, že ďakujú za odpoveď a môžem ísť. Nevedela som, čo sa deje až keď prišla za mnou slovenčinárka a hovorila mi ako sa jej to dotklo. Že to bolo krásne. No času bolo naozaj málo a už som sa potom s ňou nerozprávala. Ale verím, že nezostalo len pri tom ale že v nebi môže byť radosť z ďalšieho zachráneného.
Autor: Zuzka Šipková
