Toto je príbeh o dvoch ľuďoch, ktorí rok 2020 vnímajú odlišne, inak, pretože tento rok nám priniesol oveľa viac príjemných chvíľ a požehnania ako trápenia a frustrácie. Naša rodina, to som ja, Dáša, vzdelaná sociologička a môj manžel Valera, bývalý právnik. 5. októbra 2019 sme začali náš život na Slovensku. Zatiaľ ako dobrovoľníci, ktorí si nevedeli ani len predstaviť, že sa táto krajina stane pre nás druhým domovom. Celý rok sme slúžili ako dobrovoľníci pre SEM. Učili sme deti rozprávať po rusky a anglicky, spolupracovali sme so skautmi, robili sme aktivity v mládežníckych tímoch a podobne. 

V marci tohto roku sme išli na týždeň na dovolenku domov do Bieloruska. Potom sme nevedeli, že kvôli koronavírusu sa nebudeme môcť vrátiť k dobrovoľníckej službe na celé tri mesiace. Tento rok nám pomohol vyriešiť mnoho existenčných problémov. Jednou z nich pre Valeru bola otázka jeho účelu na tomto svete. Mal pocit, že môže slúžiť ľuďom pomocou umenia a kina. Začal teda realizovať svoj sen a rozhodol sa ísť študovať ako režisér do Banskej Bystrice. Rozhodla som sa veriť, že je to dobrý nápad a pomohla som mu pri vstupe na univerzitu. O pár týždňov v Bielorusku sme teda natočili film a napísali všetky potrebné práce pre prijatie. A o tri mesiace neskôr sme dostali dobré správy. Valera bol prijatý. 

Potom sme sa začali modliť, aby sme mali možnosť vrátiť sa na Slovensko ešte častejšie ako zvyčajne. Modlili sa za nás aj naši priatelia na Slovensku. Pokúsili sme sa prekročiť hranice dvakrát, ale zakaždým, keď nás otočili poľskí pohraničníci, napriek všetkým potrebným dokladom, boli preventívne opatrenia v súvislosti s COVID-19 prísnejšie ako naše želanie. „Vrhni na Pána svoje starosti a on ťa podporí. Nikdy nenechá spravodlivých potácať sa.“ (Žalm 54, 23) Takže sme sa rozhodli, že možno nás Boh pred niečím chránil a napriek našej nálade sme sa rozhodli úplne mu dôverovať a pokúsiť sa prekročiť hranice naposledy. A samozrejme nás vypočul. A takto sme sa vrátili. 

Na jeseň Valera začal študovať v Banskej Bystrici a ja som ukončila dobrovoľnícky rok v Záriečí (neďaleko Púchova). Asi 2 mesiace sme hľadali izbu alebo byt, kde by sme mohli spolu bývať od decembra. Ako zahraničný študent dostal Valera internát, ale ja tam nemôžem žiť. Kvôli koronavírusu bolo ťažké hľadať. 

V novembri sme dostali akútnu otázku o budúcom mieste pobytu. Ako človek zo zahraničia som potrebovala prerobiť doklady. Čas nás nútil pokračovať. Cez nášho nadriadeného a priateľa Miroslava Mudráka sa nám podarilo nadviazať kontakt s Martinom z Radvane. Pán spojil naše cesty so spoločenstvom v Radvani. Bolo nám povedané o Malachove. Prišli sme sa párkrát pozrieť na naše potenciálne bývanie. Modlili sme sa a boli sme vypočutí. Takže sme skončili tu. 

Ak sme tu na zemi z Božej vôle, smerujeme k Bohu. Ak sme tu slepou náhodou, ľudská myseľ dospeje k záveru - nejdeme nikam. Preto sa rodí strach z budúcnosti. Sme tu ako ľudia, ktorí veria, že sme tu iba z Božej vôle. Tento strach nemáme a sme radi, že sa teraz nachádzame v novej spoločnosti zaujímavých ľudí, pre ktorých môžeme byť užitoční.

 

.: Autor: Valery a Darya Neskaradziany          


 

Search

Časopis Pohľad

Slovo

Filipským 2, 7-11 Ale vzdal sa hodnosti, vzal na seba podobu služobníka, podobný sa stal ľuďom, a keď sa zjavil ako človek, ponížil sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži. Preto Ho aj Boh nadmieru povýšil a dal Mu meno nad každé meno, aby v Ježišovom mene pokľaklo každé koleno tých, čo sú na nebi aj na zemi, aj pod zemou, a každý jazyk, aby na slávu Boha Otca vyznával, že Ježiš Kristus je Pán.