Žijeme v dobe, ktorá smeruje ľudí k individualizmu, vychováva nás k samoľúbosti, hovorí nám „len ty si dôležitý“, „dopraj si“, „uži si“ všetko, čo si dostal, je to len tvoje. Ale sú tu ešte kresťania, ktorých Boh cez svoje slovo učí, že všetko, čo máme, je darom od Boha, že máme žiť pre druhých, pomáhať im a tak šíriť dobrú zvesť o Božom kráľovstve. Dary, ktoré sme dostali, máme múdro spravovať tak, aby prinášali úžitok pre Božie kráľovstvo, máme nimi slúžiť iným a nielen sebe.
Neveriaci ľudia, či už starší, alebo mladší, majú o cirkvi rôzne informácie. Informácie pochádzajú z rôznych filmov, kníh a iných zdrojov, ktoré zosmiešňujú cirkev, ktoré poukazujú len na jej chyby. Niektorí dokonca tvrdia, že Biblia je len zbierka bájí a povestí. Aký obraz si môžu ľudia na základe takýchto informácií poskladať? Asi len taký, že sme spiatočníci, ktorí veria v bájky, ktoré sú už dávno prekonané. Ak o svojej viere medzi takýmito ľuďmi hovoríme, tak majú pocit, že by sme sa mali dať liečiť u odborníka. Návšteva služieb Božích alebo niečo podobné pre takýchto ľudí neprichádza do úvahy, myslia si, že tam ľuďom vymývajú mozgy. Čo je svojím spôsobom pravda, :) pretože ako aj Pavol hovorí: „A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovením mysle, aby ste vedeli rozpoznať, čo je vôľa Božia, totiž, čo je dobré, milé a dokonalé.“ (Rím 12, 2) Naša premena má zahŕňať aj premenu myslenia, máme z našej hlavy dostať všetky nánosy neprávd a výmyslov ohľadne Kristovej cirkvi.
Ja si preto myslím, že je dobré, ak cirkev organizuje aj také podujatia, ktoré sú pre neveriacich ľudí a nejde pritom len o čistú evanjelizáciu. Sú to napríklad rôzne tábory, športové hry alebo iné podujatia, ktoré sú zamerané na „svetské“ veci. Nerobíme to anonymne, ale naopak, otvorene sa priznávame k tomu, kto sme, čo sme, robíme to pod hlavičkou ECAV. Ide o to, aby sme sa zoznámili s ľuďmi a ukázali im, že nie sme ufónci z inej planéty, že nie sme mnísi, ktorí žijú svojím tajomným životom mimo civilizácie, ale že sme neveriacim veľmi podobní, máme rovnaké problémy, záujmy, dokonca tvrdíme, že veda a vedecké poznatky nie sú nezmyslel :-). My veriaci však máme niečo viac. Máme nádej v Bohu, ktorá nám dáva silu do života, máme pokoj, ktorý prevyšuje ľudský rozum, máme istotu večného života, vieme, že tento svet nevznikol náhodou, že Boh koná aj dnes medzi ľuďmi, že dokáže zmeniť srdce a zmýšľanie človeka, že Boh je živý.
Náš zbor organizuje, vďaka Bohu, aj takéto podujatia. Sú to napríklad volejbal a florbal v telocvični radvanskej školy. Sem začali chodiť chlapci zo SPŠ J. Murgaša, ktorí sa okrem volejbalu zaujímajú aj o programovanie. A tu niekde začína môj príbeh.
Mňa programovanie baví už od malička. Ako 10-ročný som si od rodičov vyprosil svoj prvý počítač, na ktorom ma hry ani veľmi nebavili, ale skôr ma vždy zaujímalo programovanie, vytvoriť na počítači niečo vlastné. Táto moja záľuba ma dodnes neopustila, vďaka Bohu som mohol vyštudovať za programátora, v tejto oblasti sa zamestnať a živím sa tým dodnes. Verím, že táto moja schopnosť je darom od Boha. Odvtedy, ako som začal kráčať cestou viery – smerom k Bohu – rozmýšľam, ako by som aj ja vedel Bohu a nášmu zboru poslúžiť. Keď sme sa s Martinom a Ivom bavili aj o volejbale, napadlo nám, urobiť pre chlapcov z Murgašky nejaký malý kurz programovania. Chceli sme im ukázať niečo zaujímavé, niečo, kde by sme dosiahli ukázateľný výsledok za relatívne krátky čas. A tak sme sa rozhodli naučiť ich programovať aplikácie pre mobily. Dohodli sme sa, že sa budeme stretávať každú druhú stredu na fare, na cca dve a pol hodiny. Na prvej hodine sme sa predstavili, Martin povedal úvod, v ktorom sme chlapcom vysvetlili, že školenie robíme preto, že sme kresťania a takouto pomocou druhým vlastne vyjadrujeme lásku a vďaku Bohu za všetky dary, ktoré sme od Neho dostali. Ja nie som učiteľ, nevedel som, čo z programovania vedia a čo nie, tak sme sa na začiatok nechali inšpirovať profesionálnym školením na mobilné aplikácie pre začiatočníkov a išli sme podľa neho. Celkovo sme absolvovali šesť stretnutí. Postupne sme od úplných základov programovania prešli až k mobilným aplikáciám, ktoré si chlapci mohli spustiť na vlastných mobiloch a tak mohli vidieť výsledok svojej práce :-). Veľmi sa mi páčilo, že chlapci boli disciplinovaní, chodili vždy načas, dávali pozor a robili, čo bolo treba. Svoj záujem potvrdzovali aj otázkami k téme. Keď sa na to teraz spätne pozerám, tak vzhľadom k ich doterajším skúsenostiam bol ten náš „kurz“ pre nich asi trochu zložitý, ale verím, že im to v budúcnosti pomôže a že ich to od programovania neodradí.
Verím, že Pán sa k tejto našej službe priznal. Viem to, lebo ja som človek hanblivý, mám veľkú trému, ak mám vystupovať pre ľuďmi a bolo to tak aj teraz. Ale vždy po začatí stretnutia sa tréma stratila, slová zo mňa vychádzali akoby samé od seba, cítil som, že Duch Boží ma vedie a v mojej slabosti sa ukazuje Božia moc. Aj Pavol v Druhom liste Korintským hovorí, že mal osteň v tele a keď prosil Pána, aby mu ho zobral, Pán mu dal odpoveď: „ale riekol mi: Dosť máš na mojej milosti; lebo (moja) moc sa v slabosti dokonáva. Najradšej sa teda budem chváliť slabosťami, aby prebývala vo mne moc Kristova.“ (2. Kor 12, 9) Verím, že tým, že sa Pán k našej akcii priznal, ukázal cezo mňa svoju moc a dal mi silu pripraviť si a aj dotiahnuť školenie do konca. A tak teraz nechcem hovoriť, že aký som skvelý školiteľ a programátor, ale chcem ďakovať Bohu a chváliť ho za to, že moju slabosť zobral, svojou mocou ju premenil a cezo mňa tak vykonal dobré dielo.
Chcem čitateľov povzbudiť k tomu, aby sa nebáli, ak niečo nevedia, ak sú v niečom slabí, ale aby sa modlili za to, aby v nich prebývala moc Kristova, ktorá dokáže premeniť každú slabú stránku človeka Jeho mocou. Chcem vás ďalej povzbudiť k tomu, aby ste sa modlili a hľadali svoje dary a ich využitie pre prinášanie Božieho kráľovstva medzi ľudí. Veď Pán Ježiš hovorí: „Tak svieť vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli dobré skutky a velebili vášho Otca, ktorý je v nebesiach.“ (Mt 5, 16) To je naša úloha: svietiť a poukazovať na Toho, ktorý je v nebesiach.
.: Autor: Ľubomír Remiar
