Navigácia

      Tenisové ihrisko - rozpis

Rezervácie:
Tréner:

Noro Gutten, 0944 446 770‬

Gabriel Stach, 0903 487 346

Ranofeudálne Uhorské kráľovstvo a islamské nebezpečenstvo

V predchádzajúcom čísle Pohľadu v článkoch sledujúcich stret kresťanstva a islamu v priebehu storočí som letmo spomenul prijatie kresťanstva našimi predkami, naznačil vyhnanie asi 200 Metodových učeníkov Svätoplukom a Vichingom.

Došlo aj ku krvavému prenasledovaniu prívržencov staroslovienskej liturgie a úplnej likvidácii cyrilo-metodského dedičstva na Veľkej Morave a povolaniu nemeckého kléru s latinskou liturgiou. Táto Svätoplukova podlízavosť k záujmom nemeckej ríše v ničom nepomohla Morave. Cisár Arnulf povolal proti Morave maďarské kmene. Dovolím si citovať Jonáša Záborského a jeho nádhernú starú slovenčinu z 19. storočia, keď vo svojich Dejinách kráľovstva Uhorského píše nasledovne:

„/Maďari/ boli už rozhostení v terajšej Románii a slúžili za mzdu pletichárskym Gräkom proti zadunajským Bulharom, ich zeme na severnom brehu Dunaja obsadili, podnikali nájazdy proti nim, hromili, lúpili ich. Arnulf ich pozval ku pomoci vo svojej borbe so Svatoplukom, keď ho ináče prevýšiť nemohol. Vrazil tým nôž do srdca západného Slovanstva, než i na Nemcov a ich državu uvalil úžasné storočie pohromy. Jedon ich zástup mal účasť na nájezdu, ktorý v roku 892 Arnulf s Franky, Bavormi a Alemanmi do Moravy podnikol a za štyri týždne ju mečom a ohňom pustošil. A obmedzenie nájazdu na štyri týždne je znak toho, že nájezdníci pošli domov s krvavými hlavami. Tak bolo i v roku 893, ale Svatopluk ich nahnal do akýchsi úžin a bol by ich cele potrel, keby im nebol prispel ku pomoci od západu Arnulf a od juhu Bratislav /syn Koceľov/.“ Toľko citácia.

Ako dopadli Slovania z Blatnohradu, sa Záborský nezmieňuje, ale cisár padol do akejsi pasce, jeho vojsko bolo rozprášené a horko-ťažko došiel na svoj dvor do Otingy v Bavorsku a pokúšal sa ešte proti Morave poštvať aj Bulharov. Maďarské hordy, keďže nedostali mzdu, sa odslúžili tým, že lúpili priateľa i nepriateľa a neskôr musel cisár Arnulf aj proti nim bojovať. Pokiaľ maďarský kmeňový zväz lúpil v Panónii, ich územie v Chazarskom kaganáte, odkiaľ vyšli, prepadli dávni nepriatelia Pečenehovia a pobili tam starcov, ženy a deti. Márny bol návrat bojovníkov, prišli neskoro. Z juhu hrozili Bulhari, že ich dorazia, a tak vpadli do zemí nikoho a v horách Sedmohradska a na Potisí našli nové sídla, skadiaľ lúpili Moravu aj Nemcov.

V roku 894 Svätopluk zomrel, zanechajúc troch synov- Svätoboja, Mojmíra II. a Svätopluka II. Cisár rýchlo uzavrel mier, zaintrigoval, keď podporil slabšieho proti silnejšiemu, poveril Bratislava ochranou Panónie a rýchlo si šiel do Ríma k pápežovi po korunu.

Mierom s cisárom začala bratovražedná vojna vedúca k zániku Veľkej Moravy. Opäť citujem Záborského: „ Cisár uvidel, čo získal, keď povolal Maďarov. Sotva odňal Panóniu Moravanom, už ju odňali Maďari jemu a hospodárili tam strašne. Čo nezhabali, to spálili, čo nezabili, to odvliekli na Tisu do zajatia. Cirkve latinské všetky zborili a vtrhli i do samého Bavorska, keď Bavorčíci lotrovali s Čechmi v severnej Morave. Maďari spustošili Bavorsko na päťdesiat míľ dokola spojení so Slovákmi zadunajskými. Ako sa udial prevrat tak neočakávaný? Tu možno len hádať. Pravdepodobne po opätovnom zaujatí Panonie r.899 podráždili Nemci pravoslávny slovenský ľud fanatickou náboženskou neznášanlivosťou, natískajúc mu samospasiteľné bohoslužby latinské. Čím väčší bol hnev na Nemcov, tým úprimnejšie bratríčkovanie sa s Maďarmi.“ Toľko citácia.

Faktom ostáva, že pápež Ján IX. v roku 899 vysvätil arcibiskupa a dvoch biskupov pre moravské arcibiskupstvo, čo viedlo k búrlivej nevôli nemeckého zosvetšteného a bojového kléru. V liste z roku 900 ukazujú v plnej nahote, ako si predstavujú šírenie náboženstva lásky a učenia nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista. Koho oni raz pokrstili, ten je s celým svojím potomstvom naveky ich otrok. Neskôr šírenie Kristovej lásky podľa ich predstáv ohňom a mečom do Slovanmi obývaných území nasmerovali na územia pri Baltskom mori a za Labe. Tu musím pripomenúť obrovský rozdiel medzi naším Pánom a Spasiteľom Ježišom Kristom, ktorý na svet prišiel ako služobník a vykonal nekonečný počet skutkov lásky, keď liečil, uzdravoval a učil ľudí, kým bol v ľudskom tele a medzi zosvetštenou vtedajšou oficiálnou cirkvou vyhľadávajúcou bohatstvo, moc a svetskú slávu.

Dcéra Mojmíra II. sa vydala za Arpádovho syna Žolta, a tak kontinuita vlády prešla na Arpádovcov. Staromaďarské kmene a ich slovanskí spojenci potom spoločne napádali ríšske územie, až kým v bitke na rieke Lech neďaleko Augsburgu v roku 955 neurobil cisár Oto I. koniec drancovaniu a maďarské kmene nepriamo donútil usadiť sa. Keďže k výbojom ich nehnala svetovládna vražedná ideológia, aj u starých Maďarov sa začína proces christianizácie. Najprv knieža Ďulo navštívil v roku 953 Carihrad, dal sa pokrstiť a priviedol so sebou misijného biskupa Hierotea. Pokrstená Ďulova dcéra Šarolta sa stala ženou Arpádovho pravnuka Gejzu a matkou prvého oficiálneho kráľa Uhorska, ktorému hovoria svätý Štefan, vlastným menom Vajk. Gejza totiž inklinoval viac k latinskej cirkvi, a tak jeho rodinu pokrstil biskup Bruno poslaný na Gejzovu žiadosť cisárom Otom I. Gejzov brat Michal sa oženil s bulharskou princeznou, inklinoval ku gréckemu rítu, bol sídelným kniežaťom v Nitre a mal synov Ladislava a Vasila a iste aj toto bolo zdrojom neskorších problémov medzi prvými Arpádovcami. O týchto dejoch prístupne píše Vladimír Segeš a kol. v knihe s názvom „ Kniha kráľov - panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov“, vydalo SPN. Knihu odporúčam do každej domácej knižnice.

Rozpory medzi latiníkmi a ortodoxnými kresťanmi neboli len v ranouhorskom štáte, ale mali neblahý vplyv na celé kresťanstvo. Vypuknutie Veľkej schizmy zo 16. júla 1054 bolo logickým dôsledkom po stáročia sa prehlbujúcich rozdielov medzi východným ortodoxným a západným latinským kresťanstvom. Byzanciou neustále otriasali občianske rozbroje, často maskované náboženským pseudozápalom /obrazoborectvo/, ideové aj mocenské rozpory so západným svetom, pričom za hlavné nebezpečenstvo pokladali Bulharov. Napríklad cisár Basileios II. Bulgaroktonos, aj keď na východe susedil s nebezpečnými Fatimovcami, s ktorými však uzavrel v roku 1001 mier. Dokonca nič neurobil, keď egyptský fatimovský kalif Al-Hakim v roku 1009 dal zbúrať chrám Božieho hrobu, čo vyvolalo obrovské pobúrenie v celom vtedajšom svete, ale Basil bol ticho a 10 rokov systematicky plienil a nivočil Bulharsko. Po bitke v Bjelašickom pohorí dal oslepiť každého stého bulharského zajatca na jedno oko a ostaných úplne a takto ich poslal cárovi Samuelovi. Cára z pohľadu na navrátilcov ranila mŕtvica a o štyri roky v roku 1018 skončila aj prvá Bulharská ríša.

Hlavné nebezpečenstvo pre Byzanciu však bolo úplne inde. Bagdadský Abbásovský kalifát síce stratil dynamiku svojich výbojov proti kresťanskému svetu, lebo od roku 909 musel čeliť šiitským Fatimovcom, ktorí postupne ovládli severnú Afriku, Sicíliu, Sýriu, Palestínu a západnú časť Arabského polostrova. V roku 969 preniesli svoje sídlo do Káhiry a nový šiitský kalifát vyhlásil svoju zvrchovanosť nad moslimským svetom. Fatimovci rozšírili svoju moc do Sýrskeho Allepa, ale keď sa pokúsili v roku 995 napadnúť Byzanciu, tvrdo narazili na konsolidovanú Basileiovu obranu. To isté sa zopakovalo v rokoch 999 až 1001, takže byzantské územie prehlásili za dár as-suhl, doménu prímeria, kde dočasne v zmysle platnej mierovej zmluvy nemusia moslimovia viesť džihád a zamerali sa na potvrdenie svojej suverenity v moslimskom svete. Džihádistické nadšenie však plne precítili Židia v Maroku, kde ich bolo v 11. storočí povraždených 6000, 4000 v Granade, pár stoviek v Cordóbe, ale ušlo sa aj španielskym kresťanom, keď v rámci pravidelných bojových stretov v Španielsku si emir dal doniesť sťaté hlavy porazených kresťanských bojovníkov, aby mohol spravodlivo vyplatiť žold a pyramída z hláv bola vyššia ako on, sediaci na koni. Fatimovcom sa darilo do polovice 11. storočia, keď narazili na sunitských seldžuckých Turkov. Seldžuk-beg bol vojenský hodnostár su-baši v Chazarskom kaganáte a za pár desaťročí z jeho hordy po prijatí islamu vznikla ríša od hôr Hindukúšu po terajšiu Sýriu. Ich tretí vládca Alp-Arslan dobyl Abchádzko, Gruzínsko, Arménsko a vybojoval s Byzanciou v roku 1071 bitku pri Manzikerte, zajal cisára, dal si vyplatiť 150 000 dinárov a uzavrel mier s Byzanciou na 5 rokov, aby mal voľné ruky v boji o titul kalifa. O rok umrel. Jeho nasledovník vstúpil do Jeruzalema v roku 1078.

 

Volanie Byzancie k západnému kresťanskému svetu o pomoc bolo dlho ignorované. Keď však rabujúce turecké hordy znemožnili akúkoľvek návštevu svätých miest v Palestíne a tiež zlikvidovali dovtedajšie obchodné vzťahy medzi Európou a východom, začala na Západe klíčiť a silnieť myšlienka, že západní kresťania sú možno na rade, aby do dejín Svätej zeme zasiahli priamo. Pápež Gregor II. chcel síce vyhlásiť sultánovi „svätú vojnu“, ale až po ďalších úpenlivých prosbách byzantského cisára o pomoc pápež Urban II. v novembri 1095 na zhromaždení vo francúzskom Clermonte oboznámil so sťažnosťami Byzantíncov, vystúpil s odvážnou rečou, a tak odštartoval križiacke výpravy. Palestínu čakala ďalšia násilná invázia- tentoraz zo Západu. Ak Pán Boh dá, nabudúce o tom čosi napíšem a aj o podiele nášho Uhorského kráľovstva na boji s islamským nebezpečenstvom.

.: Spracoval: Milan Zajac         


 

Search

Časopis Pohľad

Slovo

Matúš 5, 11 Blahoslavení ste, keď vás pre mňa hanobia a prenasledujú a hovoria o vás všetko zlé.