Jedna aktívna sestra v Kristu ma požiadala, aby som do Pohľadu napísal nejaký článok.

Keďže v otázke hriechu sme si rovní, prvé myšlienky, čo mi napadli po tomto "nepriateľskom" akte smerom na moju osobu, boli napodiv presne tie isté, ktoré,  myslím si, napadnú väčšine normálnych kresťanských čitateľov daného časopisu: "A čo? Však ja netuším, čo tam písať! Nie, nie, radšej oslov niekoho iného. Zdatnejšieho v týchto veciach. Nič také výnimočné som v poslednej dobe neprežil a ani neprežívam, čo by stálo za zmienku. A ešte k tomu to bude čítať aj toľko ľudí! No zabudni... Však ja na takého dačo vôbec nie som." A človek sa hneď veľmi rád spraví tak trošku negramotný. Zrazu z ničoho nič nevie čítať, písať, rozprávať a prípadne nič neprežíva. Lenže potom, po mojich počiatočných obavách mi ona, navedená Duchom Božím, pripomenula, že niekedy dávnejšie sme sa spolu bavili o tom, ako sa rozprávame s kolegami v práci o Bohu. No a práve o tých rozhovoroch by som vraj teda mohol niečo napísať. No v mojom ponímaní sa mi zdalo, že sa jej požiadavka dá napísať jednou, prípadne dvoma vetami. Však čo tam mám písať, myslím si v duchu. Ako im hovorím o tom, čo bude po smrti alebo kto je Ježiš? A načo to mám ešte písať do Pohľadu, keď to aj tak všetci poznáme? Čiže všetko to, čo mi vtedy napadlo, bolo také naše, ľudské, prvotné, nedá sa, neviem, nemôžem, čiže v konečnom dôsledku - nechcem. Nože si s rukou na srdci povedzme, koľkí sme sa v týchto pár riadkoch našli. Skromný odhad, asi väčšina. Síce tu cítiť závan kritiky, ale popravde, neustále sa opakujúce tie isté mená autorov článkov nám prezrádzajú, že  tam rotujú ovečky z nášho malého nebojácneho, pisateľského stádočka, a tak je načase, aby sme sa aj my, iné ovce radvanského stáda,  posnažili a niečo napísali. A tak dúfam, že Pán Boh aj cez tento článoček nejako na tie ovce zapôsobí a do "rotačného členstva pisateľov" pribudnú aj nejakí noví prispievatelia.

Po úprimnej modlitbe konečne začínam s Božou pomocou rozmýšľať nad slovom a som skutočne zvedavý, ako sa to bude ďalej vyvíjať, pretože ja absolútne nemám páru, o čom budem písať. V hlave mi síce víri množstvo myšlienok, vetných formulácií a iného neuceleného chaosu, ale k téme mi napadajú, ako som už spomínal, len zo dve vety. Zároveň si uvedomujem, že si musím nejako značiť myšlienky, lebo ich záblesky v mojej hlave miznú ako "para, ktorá sa nakrátko ukáže a potom zmizne" (Jakub 4, 14). Schválne píšem takto napohľad zvláštne, ale keďže viem, že ani ja nepatrím do rotačného stádočka pisateľov a možno ani Ty, človeče, ktorý práve toto čítaš, tak aspoň vedz, čo sa mi odohráva v hlave a koho moc mi pomáha niečo písať. Dúfam, že aspoň trochu Ti to pomôže pri odhodlaní, stať sa "gramotným".

Je zaujímavé, koľko myšlienok človeku napadne, keď začne rozmýšľať. Hm, zaujímavý poznatok. Vedieť to tak skôr, tak už asi dávno niečo napíšem :-). A tak si vravím, už len nech to Boh požehná, pretože ako je napísané, človek si to môže premyslieť v hlave, ale Boh to... zrazu v mozgu neviem vyloviť ten verš. Tu sa ukázalo, aká pominuteľná je pamäť človeka a prečo je potrebné si pravdy Božie z času na čas pripomínať. Jednoducho nám vyfučia z hlavy preč. Také jednoduché sa to zdalo pri prvotnom čítaní, že ja si to už navždy zapamätám... Následne však hľadám v Biblii a nachádzam: "Človek môže usporiadať svoje myšlienky, ale odpoveď na jazyku pochádza od Hospodina." (Príslovia 16, 1) No presne, to som chcel povedať, ehm, teda napísať - prispôsobujem si slovo na svoju situáciu. Vidíte? Je dobré aspoň občas si čo - to z  Biblie nejako pamätať, pretože človek ani nevie, kedy sa mu to môže zísť. Božia úloha, ktorá mi nateraz bola zverená, s čím sa tu pasujem, je presne to, čo možno už o mesiac čaká aj Teba, milý čitateľu. Aj Ty, skôr či neskôr, môžeš zažiť presne takúto istú situáciu, z ktorej nevykľučkuješ a v ktorej musíš tak trochu prekonať seba samého. Nemám však na mysli fyzickú úlohu, to už asi vieš. Tam ľudia robia maximum na jej zdolanie. Bez ohľadu na vek, prekonávanie seba samých alebo aj iných v telesnej zdatnosti nám hladká naše ego a výsledok je viditeľný pre všetkých okolo nás. Je to zreteľné nielen v športe, ale aj v našich každodenných úkonoch – ej, toto by sa dalo rozviesť, napadá mi... Teraz však mám na mysli duchovnú úlohu. Tá sa naopak prekonáva len veľmi ťažko, lebo na ňu netreba až toľko fyzického úsilia a aj výsledok na duchovnom poli nie je pre ľudí bežne postrehnuteľný. Ten, kto ho však vidí, je Boh, pred ktorým sme úplne vnútorne obnažení a myslím si, že to, čo vlastne znamená, si ani nejako veľmi neuvedomujeme. On vidí všetky naše pohnútky, myšlienky a každému dá "podľa jeho ciest, podľa ovocia jeho skutkov" (Jeremiáš 17, 10). A preto som si povedal, ako chlap :-) : "Ej, Ratko, musíš už fakt dačo napísať, však už máš hádam dáku zodpovednosť. Minule si cúvol, teraz sa už nedá a navyše, keď si už aj ten, no, presbyter."  Ako tak píšem a rozmýšľam o tom, čo ďalej, stále sa mi jasnejšie do popredia prediera myšlienka, že povzbudiť ľudí k písaniu je pre túto chvíľu dôležitejšie ako sa rozpisovať o tom, ako sa človek baví o Bohu s kolegami. Aj písmo jasne hovorí: "...lebo v tej chvíli bude vám dané, čo máte hovoriť". (Ev. Matúša 10,19) A tak teda o liturgickej hodinke, ako ju nazvali moji spolupracovníci, možno napíšem nabudúce, aj keď znova netuším, čo by to bolo, lebo prvú vetu som už práve dopísal a druhá mi nenapadá... A tak sa ďalej nechávam viesť slovom, ktoré ma už podľa všetkého dlhšie ovplyvňuje: "Vietor veje, kam chce: čuješ jeho hlas, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide: tak je s každým, kto sa narodil z Ducha." (Ev. Jána 3, 8) Preto aj Ty, čitateľu, nechaj sa viesť Duchom Božím, poddaj sa pod Jeho moc a nefilozofuj o tom, ako to spraviť. Nedá sa na to prísť. Nevyšpekuluješ to. Len to jednoducho sprav. Ako Ťa ústnym podaním za mlada varovali, že elektriny v zástrčke sa neslobodno dotýkať, "bo" Ťa môže aj zabiť a Ty si tomu razom, navždy a bez overovania uveril, tak aj Boh Ti prostredníctvom Jeho Slova niečo vraví. Uver aj Jemu, aj On má svoje "elektrické" jazero, kde budeš škrípať zubami, keď mu neuveríš.  Ak Ťa teda niekto vyzve alebo už častejšie vyzýva, aby si niečo napísal, prípadne budeš počuť v sebe slabulinký vnútorný hlások typu - hej, Jano, hej Hanka, podeľ sa aj s ostatnými o tom..., nedávaj si štople náhlej negramotnosti do pomyselných uší, ale konaj! Boh to určite bude korunovať úspechom. Neporovnávaj sa s nikým, a keď to pre danú chvíľu ešte nedokážeš, tak len vedz, že ten Tvoj nateraz nedosiahnuteľný pisateľský "idol", s ktorým sa porovnávaš a od ktorého usudzuješ, že Ty to tak pekne nevieš a že on má určite väčšiu vieru, sa tiež len postupom času zlepšoval, ale na začiatku bol zhruba v tej istej pozícii ako Ty. Zhruba píšem preto, lebo každý sme na niečo iné nadaný, ale to v podstate nič neospravedlňuje. Rozdiel je len v tej odvahe. A my predsa nemáme ducha bojazlivosti (2. Timoteovi 1, 7). Ďalej, a tu sa trošku rozpíšem, je napísané: "Všetko má svoj čas..." (Kazateľ 3, 1-15), teda vrátane vecí patriacich Bohu. Aj tým sa máš bežne venovať, a nie, že ich máš stále odsúvať na potom. Potom si prečítam, potom napíšem, potom sa zamyslím... Len čo, ak sa toho "potom" nedožiješ? Schválne si prečítaj  Kazateľa. Ja k tomu pre lepšie pochopenie, aby tie veci neboli len také anonymné a nás sa zdanlivo netýkajúce, len dodám, je čas piecť koláče a je čas riadiť byt, je čas hrabať seno a je čas natierať plot, je čas polievať kvety a je aj čas vytŕhať burinu, je čas na kávičku a tak isto na pivko s kamarátmi, je čas zavárať a je čas nakupovať, je čas dívať sa na televízor, ale spravíme si čas aj na kino. Je čas vypočuť si nedeľné hudobné pozdravy, hladiac si dušu žehnajúcimi pozdravmi jubilantom a utvrdzujúc sa, že veriaci ľudia okolo nás ešte nevymreli.  Je čas aj čítať román, je čas sedieť za "kompom" a pre perfektný "look" je čas ísť ku kaderníčke, je čas ísť k doktorovi a je čas začať športovať, je čas poklebetiť so známymi a je čas hladným domácim krkom niečo navariť. Je čas piecť na svadbu a je čas spať, je čas lyžovať a je čas ísť na turistiku a tak isto je čas ísť na pohreb. Je čas štrikovať a je čas starať sa o dobytok, je čas paličkovať a je čas meniť gumy na aute a je čas ... Takto by som mohol pokračovať ešte hóóóódne dlho, len neviem, či by som sa dostal aj k tomu, že je čas niečo napísať do Pohľadu. Keď sa nad tým, človeče, zamyslíš, čo všetko počas dňa musíš urobiť, aby si tu nejako fungoval, tak je toho naozaj dosť a súbežne s inou činnosťou sa predsa len zle píše... Veď ktorá pekárka  bude písať článok počas sústredenia sa na vzhľad a chuť koláčov?  Preto je na Tebe, ako si to zariadiš, je to o prioritách. Ako je v prípade auta čas prezuť zimné gumy za letné, tak aj v Tvojom prípade je čas, nájsť si čas  na podelenie sa o svoje zážitky s Bohom. Je až neuveriteľné, čo všetko sa pod tým krátkym slovom "všetko má svoj čas" skrýva. Všímaš si, čitateľu, čo všetko Ti bráni napísať niečo o Tvojom prežívaní s Bohom? Ale aj vedz, že v Tvoj prospech hrá skutočnosť, že toto nie je verejné modlenie sa pred ľuďmi. Tu si napíšeš článoček doma vo svojej izbietke a nebudeš tak svojím spôsobom na očiach ľuďom. Odvaha sa nadobúda postupne, teraz článok, a potom Ťa možno Boh tak zbuduje, že vykonáš oveľa väčšie veci. Ešte jedno mám na mysli... 

Časomiera vývinu nejakej veci v Tvojom živote začína plynúť vtedy, keď s ňou začneš. Veci sa postupne menia, dozrievajú a nakoniec nastane finálny stav, teda "čas", o ktorom to slovo hovorí. Napríklad žena. Počne dieťa, to sa vyvíja, rastie, ona chodí na prehliadky, nenamáha sa, snaží sa byť pokojná a nestresuje sa, a keď príde čas pôrodu, tak porodí. Všimni si to, celý priebeh je v podstate dôležitý, ale za zmienku stojí len koniec. Ste ou-kej? To je to, čo sa ľudia pýtajú a čo ich zaujíma, ten kladný výsledok pôrodu má punc "výnimočnosti". Teda aj v duchovných veciach je nepodstatné, koľkokrát  si sa zľakol a cúvol. Ak si sa raz rozhodol a úprimne sa snažíš, tak pády Ťa nezlomia a víťazný koniec v správny čas raz určite príde.

Na počiatku Boh stvoril našu zem, potom nás, aby sme mu robili radosť, ale aj sami sebe navzájom. To, ako to je, je nateraz nepodstatné, podstatné je to, že čas konca sa nezadržateľne blíži. Obstojíš v čase konca a budeš mať ten punc výnimočnosti? To je to, čo sa bude potom počítať...

Vzhľadom na to, že toto nie je článok na pokračovanie, tak som sa sem snažil vtesnať čo najviac pohnútok na zamyslenie. Ale zase platí, my sejeme, polievame, ale Boh dáva vzrast (1. Korinstkým 3, 7), či ako to je, ach, tá pamäť! Preto nateraz nerieš človečinu, že článok by mal mať hlavu a pätu, mal by byť výstižný a len jednu ústrednú pravdu zvestovať, pretože Dokonalý Boh s dokonalým Slovom prišiel na svet a ľuďom sa aj tak nepáčil, frflali a len chyby na Ňom hľadali. Všetky myšlienky a príklady nech slúžia len na zamyslenie, niektoré veci je ťažko pomenovať bez toho, aby človek nešiel na "hranu" a ak sa Ťa, čitateľu, niečo dotklo, nebolo to písané so zlým úmyslom.

Skrátka, slovo Božie je živé a mocné (Židom 4, 12), a preto nevieš, akou myšlienkou Ťa Duch Boží nakopne...Amen.

.: Autor: Radovan Riečan