Keď sme večer nastupovali na trajekt v cyperskej Kyrenii, zažili sme niekoľko prekvapení. Napr. naše nalodenie bolo z neznámych dôvodov posunuté o pár hodín. Boli sme ovešaní batožinou, už aj dosť unavení z čakania a hneď nám bol pripravený prvý „nezabudnuteľný“ zážitok. Ten trajekt bol obrovský kolos, ktorý prevážal v podpalubí autá, autobusy aj kamióny. Cestujúci museli vyjsť po neuveriteľne úzkych, dlhých a strmých schodoch na hornú palubu. Ešte šťastie, že sme mali medzi sebou ochotných mladších bratov farárov, ktorí nám pomohli prekonať túto prekážku a všetkým ženám vyniesli kufre. Mysleli sme si, že budeme mať k dispozícii sľúbené kajuty a trochu sa vyspíme. Ale omyl! Zaviedli nás do akejsi miestnosti, síce s pohodlnými čalúnenými sedadlami (pripomínalo nám to kino), kde bola veľká obrazovka, na ktorej išiel nejaký príliš hlučný dobrodružný film. Samozrejme v turečtine. Čo bolo ešte horšie, klimatizácia frčala na plné obrátky a my sme sa cítili ako v chladničke.
Väčšinu noci sme preto strávili na vonkajšej palube, opretí o zábradlie alebo sediaci kade-tade. Bol tam teplý zdravý morský vzduch a všade dookola len more, čierne ako uhoľ. Iba svit mesiaca sa odrážal v pomaly plynúcich morských vlnách, čo pôsobilo veľmi upokojujúco a romanticky. Spolu s nami cestovali aj domáci obyvatelia, boli to celé početné rodiny s deťmi. Znalí pomerov sa primerane a vhodne vybavili na nočné cestovanie jedlom, dekami a vankúšmi, ktoré si postlali na podlahu paluby, pod záchrannými člnmi. Tak celkom pohodlne prežili celú deväťhodinovú plavbu. Náš najkrajší zážitok z tohoto nevšedného prostredia bol včas ráno, keď začalo svitať. Cez polootvorené, nevyspaté oči sme vnímali tú krásu prebúdzajúceho sa dňa, ako slniečko putovalo pomedzi oblaky na oblohe a zintenzívňovalo sa teplo jeho lúčov. V diaľke na obzore sa už začali črtať aj obrysy tureckej pevniny. Vtedy som si uvedomila, akú pokojnú plavbu sme mali my v porovnaní s tým, čo všetko musel podstúpiť a zažiť apoštol Pavol na svojich misijných cestách. Na mori pretrpel veľké, nebezpečné búrky ohrozujúce život, dokonca aj stroskotanie lode. Vždy sa v tých nebezpečných situáciách vrúcne modlil a dôveroval svojmu Pánovi, že drží nad ním svoju ochrannú ruku, aby mohol vykonať dielo, na ktoré bol určený.
Po vylodení sa na tureckom pobreží v prístave MERSIN sme zažili ďalšie prekvapenie. Dlhšiu dobu sme už čakali na autobus, ktorý nás mal vyzdvihnúť v prístave. Po viacerých telefonátoch našich organizátorov sme zistili, že vraj nastalo nedorozumenie a náš autobus nás čaká v inom, vyše sto kilometrov vzdialenom prístave. Takže, vitajte v Turecku! V blízkom parčíku, v tieni stromov sme obsadili všetky lavičky a tu sme driemali po prebdenej noci a raňajkovali jedlo z domácich zdrojov. Keď autobus konečne prišiel, vystúpil z neho mladý potetovaný muž s gitarou na pleci, s náušnicami v ušiach a s desiatimi prsteňmi na rukách. No, poriadny roker! Napokon sa z neho vykľul náš sprievodca a celkom fajn chlapík. Rýchlo sme si na neho zvykli a po kalíšku domácej slivovice (hoci je moslim) bol už náš.
Ako prvé sme v Turecku navštívili mesto TARZUS, rodisko apoštola Pavla. Bol hrdý na svoje miesto narodenia, veď aj rímskemu veliteľovi v Jeruzaleme povedal: „Som Žid z Tarzu, občan nie bezvýznamného mesta.“ Prechádzali sme miestami, kde Pavol býval a ktoré sa viažu na jeho život v tomto prostredí - popri zakonzervovaných ruinách niekoľkých domov a pri studni. Ďalej sme sa uličkami starého mesta dostali až ku kostolu sv. Pavla, v ktorom je v súčasnosti múzeum. Tu sme mali modlitebné stíšenie a zaspievali sme pieseň z nášho Ev. spevníka. Do tohoto mesta prišiel z Antiochie apoštol Barnabáš, aby priviedol so sebou Pavla. „Potom odišiel ( Barnabáš ) muž dobrý, plný Ducha Svätého a viery do Tarzu vyhľadať Saula a keď ho našiel, priviedol ho do Antiochie.“ Sk 11, 24-26
Na piaty deň nášho putovania sme mali naplánovanú návštevu mesta ANTAKYA, čo je súčasný názov historického mesta ANTIOCHIA ad Orontem ( na rieke Orontes). Mesto sa nachádza v južnej časti Turecka a v antickej dobe bolo hlavným mestom rímskej provincie Sýria, v ktorej bola začlenená aj Palestína. Mesto sa stalo obchodným centrom, jedným z najväčších miest vtedajšieho antického sveta s početnou židovskou kolóniou a hlavnou zastávkou na novo otvorenej Hodvábnej ceste. Aj z tohoto dôvodu tu bola v 1.stor. veľmi silná a početná kresťanská komunita. Značný podiel na vzniku a rozvoji cirkevného zboru mal tiež apoštol Peter, podľa ktorého je pomenovaný prvý kresťanský kostol postavený v tejto oblasti, ktorý sme mali možnosť navštíviť. Jeruzalemská cirkev vyslala do Antiochie Barnabáša, lebo sa dozvedeli, že mnohí obyvatelia uverili a obrátili sa k Pánovi. „Keď ta prišiel a videl milosť Božiu, zaradoval sa a napomínal všetkých, aby podľa úmyslu srdca zostali verní Pánovi... A pripojil sa k Pánovi početný zástup.“ Sk 11, 21-23. Spolu s Pavlom pobudli v meste celý rok a vyučovali veľký zástup. Tu si učeníci Ježiša Krista prvý raz dali meno kresťania (kristovci). Antiochia bola aj východiskom misijných ciest k pohanom. „V tie dni prišli do Antiochie proroci z Jeruzalema. Jeden z nich, menom Agabos, povstal a oznamoval mocou Ducha, že nastane veľký hlad po celom svete. Tento hlad aj nastal za Klaudia. Preto si učeníci umienili, že každý podľa svojej možnosti pošle niečo bratom v Judsku na pomoc. Tak aj urobili a poslali starším podporu po Barnabášovi a Saulovi.“ Sk 11, 27-30. O cirkevnom zbore v Antiochii nám porozprával brat senior Marian Kaňuch. Charakterizoval ho troma slovami: zbožný - misijný - štedrý. V meste sa rozšírila nemravnosť, malo zlú povesť. Do tejto situácie prichádza kresťanstvo, ktoré zvestovalo Pána Ježiša. Novovzniknutý zbor v Antiochii bol hlboko duchovne založený, jeho členovia radostne zvestovali evanjelium. Bol to aj štedrý zbor, ktorý neváhal pomôcť svojim vzdialeným bratom a sestrám v núdzi a robil zbierky na ich prežitie. Misijná zbožnosť vedie k tomu, aby sme sa vedeli podeliť s tým, čo máme. Je to veľká výzva a inšpirácia aj pre nás, súčasných kresťanov, aby sme mali v sebe toľko lásky, obetavosti a ochoty k vzájomnej pomoci ako prví kresťania v Antiochii. Kristova cirkev by mala byť štedrá, možno to bude v určitom zmysle aj test našej úprimnej viery.
Cestou do hotela nás v autobuse oboznámili s programom na nasledujúci deň. Keďže sme mali ísť do svetoznámej KAPPADOKIE, zapísanej v zozname UNESCO, zisťoval sa záujem, či by niekto chcel ísť na vyhliadkový let balónom ponad túto unikátnu prírodnú lokalitu. Samozrejme som sa bez váhania prihlásila aj spolu s ďalšími desiatimi odvážlivcami. Dostali sme inštrukcie, že odchod mikrobusom na miesto činu bude o piatej ráno. Hneď som sa mojim doma v telefóne pochválila s tým, čo ma zajtra čaká. Ale... po príchode na „parkovisko“ teplovzdušných balónov sme ako obyčajne museli čakať a dlhšiu dobu sa nič nedialo. Neskôr prišiel nejaký zamestnanec a oznámil nám, že pre nepriaznivé počasie sa let nemôže uskutočniť. Tak sme dolietali! Škoda. Ale predsa sme sa veľmi tešili na pešiu návštevu tohto úžasného prírodného výtvoru, ktorý patrí medzi najkrajšie zážitky z Turecka. Tentokrát nás naše očakávania nesklamali. Kappadokia sa nachádza v strede Turecka, v regióne Anatolia. V minulosti sa tu vystriedali viaceré kultúry. Jaskynné mestá boli vytvorené už v časoch Chetitov a rozširovali sa v priebehu mnohých storočí. Od 1. storočia sa v tejto oblasti ukrývali prví kresťania v snahe uniknúť svojim prenasledovateľom. My sme navštívili najväčšie podzemné mesto KAYMAKLI, ktoré sa rozkladá v troch údoliach. Pozostáva z 8-mich podlaží pod zemou a je pospájané mnohými chodbami a vetracími šachtami. Mäkká sopečná hornina bola ľahko opracovateľná, preto si v nich obyvatelia mohli vysekať celé mesto. V podzemí sa nachádzajú stovky obydlí, skladov, kostolov a niekoľko desiatok z nich sú prístupné verejnosti. Chodby medzi jednotlivými miestnosťami sú veľmi nízke, úzke a strmé. Museli sme chodiť v poriadnom predklone, aby sme si neudreli hlavu o kamenný strop. Bol to pre nás silný zážitok uvedomiac si, čo všetko museli prví kresťania podstúpiť, aby si zachovali svoju vieru a holé životy. Odtiaľ sme išli do Údolia holubov, kde sme obdivovali rôzne skalné útvary vytvorené prírodou, v otvoroch ktorých hniezdili početné holuby, ale aj množstvo vrabcov. Zastavili sme sa ešte v keramickej dielni, kde vyrábajú typickú tureckú keramiku a kúpili sme si pár pekných suvenírov.
Ďalší deň sme pokračovali poznávaním priam rozprávkovej krajiny Kappadokie - prehliadkou mestečka GOREME. Už z autobusu sme obdivovali okolitú krajinu s bizarnými tvarmi vulkanických skalných komínov v rôznych zoskupeniach a s početnými jaskyňami. Počas rímskej éry sa táto oblasť stala domovom kresťanov, ktorí utiekli z Ríma, ale aj z iných miest pred veľkým prenasledovaním. Môžeme tu vidieť mnohé skalné stĺpy, ktoré vyzerajú ako obrovské hríby. Mäkká hornina týchto skalných stĺpov bola vekmi erodovaná vetrom a vodou, pričom tvrdá žulová čiapočka tmavej farby na vrchole stĺpa zostala neporušená. Pochodili sme pár kilometrov pomedzi tieto skalné obydlia a nazreli do niekoľkých kostolov. Najväčší z nich je kostol Dumus Kadir zo 6. stor. a sú v ňom zachované pôvodné stĺpy a oltár. Staršie kostoly boli málo vyzdobené iba symbolicky kresťanským krížom. V neskoršej dobe kostoly vyhĺbené do skál mali bohatú freskovú výzdobu. Celá táto lokalita je príkladom harmónie človeka s prírodou, kde dodnes žijú ľudia v skalných domoch alebo ich používajú ako sklady. Dokonca sú v nich aj vyhľadávané skalné reštaurácie a hotely. Po týchto jedinečných zážitkoch sme sa večer stretli v spoločenskej miestnosti hotela, kde sme si navzájom zdieľali pocity a poznatky z tejto poznávacej cesty. Účastníci nášho putovania boli veľmi spokojní a obohatení o nové vedomosti zo života apoštolov a prvých kresťanov na tomto území ako aj z každodenného zvestovania slova Božieho. Poďakovali sme sa ešte našim organizátorom zájazdu za ich starostlivosť a námahu, ale predovšetkým nášmu Otcovi nebeskému za pomoc a ochranu na našich cestách. Na záver nám zahral na gitare a zaspieval náš turecký sprievodca niekoľko pesničiek. Vymenili sme si drobné darčeky a všetci navzájom sme sa radostne rozlúčili ako dobrí priatelia. Vďaka Ti, Bože náš, že si pre nás stvoril túto krásnu planétu Zem a za všetkých ľudí na nej. Prosím Ťa, buď nám milostivý, odpusť nám naše previnenia, veď nás podľa svojej vôle len po Tvojich cestách. Vieme, že si vo večnosti pripravil pre nás nový, ešte lepší a krajší domov v Tvojom kráľovstve nebeskom. Amen.
.: Autor: Edita Kroľová