Vytlačiť
9.5.2009
     V sobotu 9. mája sme sa vybrali na výlet do Chočských vrchov. Ráno pred siedmou sme nastúpili na diaľkový autobus do Valaskej Dubovej, z ktorej sme pomaly vystupovali na Choč. Boli sme tri baby (Erika, Veronika a ja) a jeden chlap (Peťo Lapín). Moji spoločníci mali od rána dobrú náladu, ktorú im nepokazilo ani popŕchanie. Tvárili sa, akoby si to ani nevšimli. Po krátkej zastávke v miestnych potravinách sme krátko po pol deviatej vyrazili. Obloha bola zatiahnutá, nevyzeralo, že v ten deň vykukne slnko. Hneď v úvode sme videli vysoké skaly a pozvoľne sme vystupovali na Strednú poľanu, kde sme sa najedli a obliekli, keďže fúkal vietor. Každý jeden sme si dali čiapku. Potom sme pokračovali vo výstupe. Milá bola poznámka Veroniky, ktorá v dobrej nálade poznamenala tesne pod vrcholom: „To ešte nie je Choč však?“. Bolo to po prekonaní takmer 1000 výškových metrov. Cestou sa nádherne vyčasilo a keď sme predpoludním vyšli na Veľký Choč (1611 m n. m.), už nádherne svietilo slniečko. Na vrchole sme sa zdržali dosť dlho, najedli sa, popozerali výhľady, porozprávali s turistami a urobili pár fotiek. Napriek rannému popŕchaniu a zatiahnutej oblohe sa hore stretlo veľa ľudí, ktorí prichádzali na vrch z piatich možných turistických ciest. Cestou dole sme našli milú útulňu s honosným názvom Hotel Choč.
     Naspäť sme išli do Ružomberka, cez Likavský hrad a dedinu Likava. Stihli sme popozerať zrúcaniny, okolie hradu a vypočuť si výklad. Podcenila som dnešnú prípravu na túru – mala som iba 1 l čaju. Spätne som ďakovala Bohu, že keď sme vystupovali na Choč nesvietilo slnko, lebo môj nedostatok tekutín by bol väčší. Tri hodiny pred koncom túry som už bola z nedostatku vody riadne unavená. Ešteže Veronika mala dostatočnú rezervu vody a dovolila sa mi riadne napiť, lebo pár glgov, ktoré som odpila už nezaberalo a stále som mala v hrdle sucho. Na hrade nám tety darovali  1,5 l fľašu minerálky. Neviem či si niekto z nás ráno myslel, že túru budeme končiť v tričkách.
     O pol šiestej podvečer sme nastúpili v Ružomberku na autobus. Spokojne sme sa usadili a ďakovali nášmu Ockovi, že sa o nás opäť tak nádherne staral a mohli sme spolu prežiť krásny deň.
     Na záver by som Mu chcela poďakovať za rodinu, ktorú mi v Radvanskom zbore dal.
 
             Fotografie                                                                                 Autor: Daša Obrcianová