Vytlačiť

Keď hovoríme o tom, že sa chceme naučiť dobre komunikovať, často sa nám ako prvé vybaví, že to znamená naučiť sa zrozumiteľne a vhodne vyjadrovať, čo si myslíme, alebo čo máme na srdci. No dobrá komunikácia má 2 strany – rozprávanie aj počúvanie. Ani bez jednej z týchto strán nebudeme komunikovať efektívne. Pozrime sa dnes na zdanlivo jednoduchšiu, no často prehliadanú časť komunikácie – počúvanie.

Už sa vám stalo, že vaše dieťa prišlo za vami s nejakým nápadom a vy ste ešte skôr, ako skončilo, zareagovali, že je to hlúposť? Alebo sa vaše deti pobili a vy ste bez vypočutia oboch strán vyniesli „rozsudok“? Alebo ste mali poruke hneď kopu dobrých rád pre svoju manželku, keď sa s vami zdieľala o svojich obavách? Alebo ste návrh svojho manžela odmietli ako nevhodný skôr, ako ste sa stihli nad ním trochu zamyslieť?

Mne sú tieto situácie veľmi povedomé a veľmi často mi v nich Duch Svätý pripomína slová: „Ak niekto odpovie prv, ako vypočul, poslúži mu to na bláznovstvo a hanbu.“ (Prísl.18:13)

Ak sa chcete, rovnako ako ja, naučiť naozaj načúvať svojim blízkym a neodpovedať skôr, ako ste porozumeli, pozrite sa spolu so mnou na to, čo bráni načúvaniu a čo s tým môžeme urobiť:

Najväčšími nepriateľmi skutočného načúvania sú:

• Nedostatok času – dobré načúvanie neurýchlime a my by sme to často chceli vyriešiť rýchlo. „Máme silný sklon vrhnúť sa na riešenie problému udeľovaním dobrých rád, ale veľmi často nevenujeme čas tomu, aby sme určili diagnózu, aby sme v prvom rade skutočne problému porozumeli.“ Steven Covey

• Zameranie na seba – snažíme sa viac o to, aby sme my boli pochopení, miesto toho, aby sme porozumeli druhým.

• Vlastná pýcha – sme presvedčení, že my vieme, čo je správne, dobré, čo si ten druhý myslí... nepotrebujeme si ho vypočuť.

Ako sa môžeme naučiť druhému skutočne načúvať? Kniha Prísloví je plná dobrých rád o komunikácii, pozrime sa teda spolu na ne:

1. „Najvzácnejšou ozdobou sú chápavé pery.“ (Prísl.20:15)

Keď nám chce druhý niečo povedať, odložme ostatné veci a počúvajme ho sústredene a naplno! Odložme telefón, notebook, noviny alebo varešku... a sústreďme sa na to, čo nám chce naše dieťa, rodič alebo manželský partner povedať. Ten čas, ktorý „stratíme“, stojí za to! Týmto postojom vyjadríme veľmi zreteľne: záleží mi na tebe, a to je vzácna skúsenosť.

2. Odložme svoje predstavy, predsudky, názory a rozhodnime sa porozumieť tomu druhému, aj tomu, čo sa skrýva za jeho konaním, slovami. Odolajme pokušeniu domýšľať si, čo sa skrýva za správaním alebo slovami toho druhého a namiesto toho mu dovoľme, aby nám to vysvetlil. Načúvanie môže radikálne zmeniť našu perspektívu. Podobne, ako sa to stalo cestujúcim v autobuse na diaľkovej linke:

Na jednej zo zastávok nastúpil do autobusu otec s tromi malými deťmi. Už po malej chvíli začali byť deti veľmi hlučné. Cestujúci s nevôľou sledovali deti, ktorým (podľa nich) zjavne chýbala poriadna výchova a tiež otca, ktorý nijako nezakročil, len sedel s pohľadom upreným do okna. Po chvíli vznikol medzi deťmi nejaký konflikt, a tak začali po sebe kričať a strkať sa, no otec stále nič. To si už cestujúci mlčky vymieňali nespokojné pohľady a premýšľali, ako môže byť nejakému rodičovi jedno, že jeho deti obťažujú všetkých dookola – „Tu jasne zlyhala výchova, zdá sa, že tento otec nie je schopný stanoviť svojim deťom hranice, a takto to potom vyzerá!“ Keď sa to ďalej stupňovalo, nabral jeden z cestujúcich odvahu a oslovil otca so žiadosťou: „Prosím, pane, mohli by ste vaše deti upokojiť?“ Na to sa otec otočil od okna a so slzami v očiach povedal: „Prepáčte, je mi to veľmi ľúto! No práve ideme z nemocnice, moja manželka pred hodinou zomrela...“ Týchto pár jednoduchých slov zrazu zmenilo perspektívu cestujúcich. Uvedomili si, že tento muž práve stratil manželku a deti matku! To dávalo úplne nové porozumenie celej situácii a namiesto posudzovania, pohŕdania a nevôle, cestujúcich zaplavil pocit ľútosti, porozumenia a súcitu s touto rodinou.

Dajme si tú námahu porozumieť, čím žijú naši najbližší – pomôže nám to porozumieť ich konaniu či slovám a našim blízkym to dá istotu, že nám na nich záleží a stojíme na ich strane.

„Ustarostenosť v srdci skľučuje človeka, ale dobré slovo mu spôsobuje radosť.“ (Pr.12:25)

3. Vytvorme bezpečné prostredie, kde môžu naši blízki hovoriť bez obáv z výsmechu, zľahčovania, nepochopenia, poučovania alebo strachu z toho, že počuté v budúcnosti môže byť použité proti nim.

Predstavte si, ako manželka manželovi opisuje situáciu, keď nevedela na preplnenom parkovisku vyparkovať auto, a tak požiadala o pomoc okoloidúcich a manžel na to zareaguje: „To si robíš srandu – toľko rokov od vodičáku? Toľkokrát som ti vysvetľoval, ako sa to robí! A čo, keby ti to auto boli ukradli?“ Nabudúce si manželka dobre rozmyslí, s čím sa doma podelí...

To, ako zareagujeme, keď sa naši blízki podelia s nami so svojimi obavami, túžbami alebo prianiami, predurčí, či prídu a otvoria nám svoje srdce aj nabudúce, alebo si radšej nájdu bezpečnejšie miesto, kde sa budú zdôverovať.

„Kto nerozvážne hovorí, akoby bodal mečom.“ (Pr.12:18) 

4. Charlie Chaplin povedal: „Zrkadlo je môj najlepší priateľ, pretože, keď plačem, nikdy sa nesmeje.“ Možno nerozumieme celkom tomu, čo ten druhý práve prežíva, možno my by sme to v tej istej situácii prežívali inak, v každom prípade, to čo môžeme preňho urobiť, je, snažiť sa vcítiť – porozumieť smútku alebo obavám, ktoré prežíva. Môže sa zdať, že ak je niekto smutný, to najlepšie, čo môžeme urobiť, je rozveseliť alebo upokojiť ho, no naozaj hlboký záujem vyjadríme práve tým, keď „s plačúcimi plačeme“.

„Kto spieva piesne smutnému srdcu, je ako ten, čo vyzlieka odev za studeného dňa a leje ocot na ranu.“ (Pr.25:20) 

Dojal ma príbeh 10-ročného dievčatka, ktoré sa usilovne pripravovalo na súťaž mažoretiek. Napriek úsiliu na súťaži ich družstvo nepostúpilo a pre ňu to bolo veľké sklamanie. Ako dospelá žena spomína na túto udalosť takto: „Keď som prišla domov, utekala som do šatníka, sadla som si tam a úpenlivo plakala. Po chvíli sa ku mne pridali moji rodičia a brat, sadli si ku mne na zem a všetci sme spolu plakali a smrkali do jednej vreckovky. Moje sklamanie niesli so mnou a to bolo to najdôležitejšie, čo som v tej chvíli potrebovala.“

 

Načúvajme našim blízkym, aby sme im porozumeli a vyjadrili, že sú pre nás vzácni a že v tom, čo prežívajú, nie sú sami!

.: Autor: Renátka Sochorová