Milí čitatelia, poprosím vás prečítať si 1. verš 127. žalmu a z proroka Nehemiáša 6. kapitolu (hlavne Neh 6,15). Následne si dovolím exkurz do môjho raného detstva.
Po celodennej práci sa starká poumývala v studenej vode z našej studne, ktorá bola na dvore (teplá voda netiekla automaticky z kohútika ako dnes, ale bola k dispozícii iba keď sa na šporáku zohriala) a vošla tichučko do našej izbičky. Zapálila si nočnú lampu, aby ma nezobudila, prečítala si niečo z Biblie, kalendára, Evanjelického posla. Potom v modlitbe poďakovala za všetko, čo jej Pán Boh doprial vykonať v ten deň a prosila o Jeho ochranu v noci a požehnanie do zajtrajších prác. Následne tichým altovým hlasom prespievala nejaké pesničky z Tranoscia. Keď som sa začal mrviť, nasledovala obligátna otázka : „Milanko, spíš?“ Na moje : HEJ!!!! nasledovalo : „A pomodlil si sa?“ a bolo opäť Hej, ale už som tušil, že bude nasledovať: „Nepočula som, tak ešte raz!“ Takto alebo podobne asi v mnohých luteránskych rodinách sa začínala už v útlej mladosti výchova vo viere. Mozoľnaté, upracované ruky boli zložené v dôvernej modlitbe, ďakujúce a prosiace o Božiu pomoc a ochranu.
Keď Turci opustili hrad Gyula na rozhraní dnešného Rumunska a Maďarska, široko-ďaleko neostalo živej duše. Šíre roviny boli veľkým močariskom, béka maďarsky znamená žaba. Kolonizácia týchto pustatín Slovákmi v okolí dnešnej Békeš Čaby začala v roku 1718. Kolonisti dostali tieto výsady:
- pôda - mohli zabrať toľko zeme, koľko jedna rodina dokázala do roka obrobiť
- dane - na tri roky boli oslobodení od akýchkoľvek poplatkov
- náboženská sloboda.
V tom čase po porážke povstania Františka II. Rákócziho naše mesto a okolie trpeli pod neúprosnou tyraniou generála Heistera, podporovateľa krutej protireformačnej politiky, a tak nečudo, že z hornouhorských stolíc sa húfne hrnuli evanjelici na Dolnú zem. Pracovitý, zbožný ľud sa dožil Božieho požehnania a vyrástli tam slovenské dediny a mestečká a v nich evanjelické kostoly a chrámy ako hmatateľný plod ich veľkej viery. Dňa 6. až 8. júla sa v Békešskej Čabe zišli krajania Slováci z Rumunska, Chorvátska, Srbska, Čiech na V. evanjelických dňoch a z nášho seniorátu sa tam vypravili 3 autobusy. So sestrou MUDr. Editkou Kroľovou sme obdivovali silu viery tých, čo postavili v meste Malý a Veľký kostol. Malý má kapacitu 1700 miest na sedenie a Veľký, ktorého vnútro je na obrázku, 3600 miest.
V roku 1688 po dlhom obliehaní cisárske vojská získali hrad Mukačevo za prísľub úplnej amnestie pre obrancov. Obranu viedla Helena Zrínska, matka Františka II. Rákócziho a manželka „kuruckého kráľa" Imricha Tökölyho. Okolie hradu utrpelo nesmierne škody. Mnoho dedín bolo vypálených a vyrabovaných habsburgskými žoldniermi. Následne v okolí začala surová rekatolizácia a tiež „prevracanie“ pravoslávnych poddaných do únie. Chlapec bol odvlečený do Viedne, kde dostal jezuitskú výchovu, ale keď sa ako 18-ročný vrátil a videl duchovnú aj materiálnu spúšť, veľmi sa vydesil. Hoci spočiatku nechtiac, predsa sa ocitol v čele posledného zúfalého pokusu o vzburu, ktorá, ako vieme, skončila neúspešne. Krajina zdivela, vzdialenejšie oblasti zarástli lesmi a do tejto krajiny v roku 1827 prišlo prvých 7 rodín z Klenovca, ktoré založili dedinku so symbolickým názvom Nový Klenovec. Neskôr sa sem postupne prisťahovalo temer 400 osôb. Klčovali les a menili ho na úrodnú pôdu. Nespievali si pesničku vyjadrujúcu postavenie človeka dnešnej doby: Ja som sám jediný...., ale naopak, svorne si pomáhali. Postavili domy a hospodárske budovy pre seba a svoje rodiny a tiež školu a kostol. A Pán Boh požehnával ich snaženie. Po vojne, keď ZSSR zabral Podkarpatskú Rus, bolo v roku 1947 dovolené obyvateľom Nového Klenovca odsťahovať sa do ČSR. 19. júna tohto roku pri príležitosti 120. výročia posviacky Chrámu Božieho v Novom Klenovci sme sa boli pozrieť, ako to tam dnes vyzerá. Na priloženej fotografii je aj brat farár Michal Zajden s bratmi farármi činnými v našej ECAV počas služieb Božích s VP, teraz už gréckokatolíckeho kostola v dnes už premenovanom Klinovci. Otec nášho brata farára bol jedným z tých, čo sa z Nového Klenovca vrátili na Slovensko.
O veľkej túžbe evanjelikov mať svoj chrám a pravidelne sa v ňom stretávať svedčí aj drevený artikulárny kostol v neďalekom Hronseku. Kostol bol postavený v roku 1726 na základe artikul snemu v Šoproni počas jedného roka. Podmienky boli kruté: materiálom malo byť len drevo a nesmel sa použiť jediný železný klinec. Nesmel mať vežu ani vchod od dediny. Dokonca miesto, kde mal stáť, obkolesoval Hron. Aká asi musela byť viera našich predkov, že to dokázali a kostolík dodnes stojí?
3. augusta 1911 zničil veľký požiar väčšinu obce Kokava nad Rimavicou. Zhoreli domy, mlyn, škola, fara, kostol prestavaný v roku 1566. Mnohým ľuďom zostalo len to, v čom pracovali cez deň na poli. Slzy sa perlili v očiach tvrdých chlapov, keď na zhorenisku kostola slúžil v tú nedeľu služby Božie farár Samuel Bancík, ktorému zhorela manželka. Jeho výzva k pokániu našla ohlas v srdciach ľudí. Nádej a pevná viera v Pána Boha oduševnili a potešili ľudí, ktorí všetko stratili a v modlitbe farár prosil: „Ach, vzbuď srdce lítostivé a milosrdné, opatri je otcovsky, však jsou dítky Tvé, opatri, vždyť máš cesty ze všech cest a prostredku tisíc, s kterými spomáhati umíš.“ V marci 1912 začali stavať kostol nanovo. Strhli staré ohňom popraskané múry, odpratali trosky a za nepredstaviteľných obetí v nedeľu 6. júla 1913 bola posviacka vynoveného chrámu. Mohlo by to byť bez Božej pomoci, bez Božieho požehnania? Úžasná viera jednoduchých sedliakov a pomoc Božia slávili triumf.
Prečo práve toto píšem v čase adventu, Vianoc, bilancií odchádzajúceho roka a prianí do nového? V čase blikotu tisícov svetielok a všadeprítomných ohurujúcich bezduchých reklám meniacich kresťanské Vianoce na ligotavý bezbožný sviatok bezbrehého konzumu? Nuž o 45-ročnom človeku v tých dobách hovorili ako o ctihodnom kmeťovi. Nešpekulovali ako majú „rásť vo viere“, nikto ich nemusel vodiť za ručičky. Ich viera a dôvera v Pána Boha v kritickej situácii prinášala úžasné ovocie. Hľadali najprv kráľovstvo Božie, modlili sa, tvrdo pracovali a všetko ostatné im bolo pridané.
Všetkým bratom a sestrám v našom zbore želám do nového roku pevnú vieru a bezhraničnú dôveru v nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista a mnoho chuti do práce na vinici Pánovej.
.: Autor: Milan Zajac
