Kedy ste naposledy videli „zázrak v priamom prenose“? Pritom stačí tak málo... nie, nie, neobracajte stránku – aj napriek tomu, že to začína ako reklama z TV. :-)
Pred pár dňami som počul zaujímavý príbeh. Jeden z mojich priateľov mi porozprával skúsenosť istého učiteľa v Čechách, ktorý bol zároveň aj basketbalovým trénerom svojich žiakov. Dal dokopy skupinu chlapcov, ktorí o basketbale vedeli len to, že sú tam nejaké koše a pri hre sa používa lopta. Začínali úplne od začiatku. Súčasťou učiteľovej trénerskej stratégie bolo chváliť a povzbudzovať svojich chlapcov vždy, keď to len išlo. O niekoľko rokov tento „mančaft“ vyhral dorasteneckú ligu v Čechách, a to aj napriek tomu, že boli v súťaži v priemere o rok mladší a o hlavu nižší ako väčšina ich súperov. Možno sa pýtate podobne ako ja – Ako je to možné? Zdá sa, že úspech trénerovej stratégie spočíva v schopnosti vidieť potenciál svojich zverencov, v správnej motivácii a vo vytrvalom povzbudzovaní bez ohľadu na práve dosiahnutý výsledok.
Kedy vás naposledy niekto pochválil tak, že na to neviete zabudnúť? (Pokiaľ si neviete spomenúť, tak buď máte vo svojej blízkosti niekoho, kto vás povzbudzuje tak vytrvalo, že vám to nepríde nijako výnimočné ALEBO ste skutočnú pochvalu nepočuli už celé roky... a ja si myslím, že nám hrozí asi viac ten druhý prípad :-) ).
Keď sme sa pred rokmi brali s mojou manželkou, sobášiaci nám (viac-menej mne) okrem iného povedal: „Žena z času na čas potrebuje počuť, že ju máš rád!“ Vtedy som sa pousmial, lebo sa mi zdalo, že to predsa viem a frekvencia takéhoto vyznania by určite mala byť vyššia. Usiloval som sa, aby jednotka môjho vyznania lásky bola niekoľkokrát denne, avšak vždy aspoň raz za deň. Dnes, po 25-ročnej skúsenosti musím čestne priznať, že veru boli dni, kedy som svoju jednotku vyznávania natiahol na dlhší interval (niekedy dokonca zámerne).
To, že moja manželka potrebuje vedieť, že je milovaná a ja som tu preto, aby som sa o ňu staral – to predsa viem. (Veď aj Pavel nás k tomu vyzýva v piatej kapitole Listu Efezským). Avšak som presvedčený, že v tom „milovať svoju manželku“ sa skrýva oveľa viac. Predovšetkým odo mňa potrebuje byť denne presviedčaná, že je jedinečná, že je šikovná a schopná, že je skvelá manželka a manažérka našej domácnosti, že je najlepšou mamou našich detí, že som na ňu hrdý a hlboko za ňu vďačný nášmu nebeskému Otcovi. Mala by si byť istá, že som jej fanúšik, ktorý stojí na jej strane bez ohľadu na to, aký mala práve deň a čo všetko sa jej nepodarilo. A zistil som, že s oceňovaním a úprimným povzbudzovaním to nemôžete prehnať. „Si krásna!“ neznamená, že už nikde na svete žiadnu krásnu ženu nestretnete, ale - že pre mňa si najkrajšou. „Si skvelá!“ nezaručuje, že šikovnejšia žena neexistuje, ale - že tou najúžasnejšou pre mňa si práve ty. „Si úžasná kuchárka!“ nehovorí o tom, že nikto nedokáže uvariť niečo lepšie ako ona, ale - je vyjadrením toho, že to, čo uvaríš mi naozaj chutí.
Vieme, že množstvo požehnania aj nepožehnania je v moci jazyka, ktorý používame – svojimi slovami môžem budovať sebahodnotu svojej manželky... alebo „veľmi vtipnými“ a „správne načasovanými“ poznámkami ju presviedčať o jej neschopnosti a neadekvátnosti. Vždy mám možnosť voľby. Ak má však moja manželka takú hodnotu pred Bohom, že za ňu nechal zomrieť svojho Syna, môžem ja, ktorý som bol povolaný k tomu, aby som spolupracoval s Bohom na jej rozkvete systematicky ničiť (či minimálne nerozvíjať) to dobré, čo do nej Pán Boh vložil? To je celkom vážna otázka, nemyslíte?
Kritika (a opakovaná kritika o to viac) zneisťuje človeka v jeho identite (kto vlastne som) aj v jeho poslaní (prečo tu som). A vedeli ste, že odborníci hovoria, že až siedmimi pozitívnymi vyjadreniami je možné prekryť jedno negatívne? WOW!
Moja manželka miluje dobrú čokoládu. Ak ste niekedy kupovali kvalitnú horkú čokoládu, viete, že vôbec nie je lacná. Pri regáli s takouto čokoládou sa vo mne vždy odohráva vnútorný zápas. A už veľakrát som z obchodu odchádzal „naprázdno“. Raz som sa však prekonal a kúpil som veľké balenie Ferrero Rocher (to sú čokoládové guľôčky, ktoré má moja manželka naozaj veľmi rada... hoci z môjho pohľadu sú „hriešne drahé“. Zobral som to však ako investíciu do nášho manželstva :-) ). Neviete si predstaviť, koľko potešenia som jej spôsobil, keď som jej ich po jednej dávkoval každý deň v priebehu asi dvoch týždňov. Párkrát som jej k tomu prilepil aj malý lístoček s vyznaním či ocenením.
Chlapi, Pán Boh nás stvoril ako takých, ktorí by mali byť silnejší a odvážnejší... avšak aj dostatočne tvorivých (veď sme stvorení na Jeho obraz). Nepochybujem o tom, že každý z nás dokáže nájsť ten jedinečný spôsob, ako svojej manželke komunikovať jej výnimočnosť a hodnotu, ktorej je nositeľkou. Keď sa to stane každodennou súčasťou nášho manželstva, bez ohľadu na okolnosti, zažijeme „kus neba na zemi“. Možno to nepôjde tak úplne zo dňa na deň, dôležité je však urobiť prvý krok. Potom sa aj nemožné stane prirodzeným a len sa pousmejeme, keď niekto povie: „Zázraky na počkanie a nemožné do troch dní“, pretože my už o zázrakoch vieme svoje...
Váš šťastne ženatý
.: Autor: Vlado Sochor
