„Syn môj, nech ti to z očí neschodí, zachovaj opatrnosť i rozvahu
a budú ti životom i ozdobou tvojmu hrdlu.
Potom pôjdeš bezpečne svojou cestou a noha sa ti nepotkne.
Ak si ľahneš, nevydesíš sa, keď budeš ležať, sladký bude tvoj spánok.
Neboj sa náhlej hrôzy, ani keď búrka príde na bezbožných,
lebo Hospodin bude tvojou nádejou a chrániť ti bude nohy pred osídlom.“( Pr 3,21-26)
a budú ti životom i ozdobou tvojmu hrdlu.
Potom pôjdeš bezpečne svojou cestou a noha sa ti nepotkne.
Ak si ľahneš, nevydesíš sa, keď budeš ležať, sladký bude tvoj spánok.
Neboj sa náhlej hrôzy, ani keď búrka príde na bezbožných,
lebo Hospodin bude tvojou nádejou a chrániť ti bude nohy pred osídlom.“( Pr 3,21-26)
V Božom Slove je veľa povzbudení, zasľúbení a slov útechy. Na začiatku 43. kapitoly v Izaiášovi čítame, že sa nemáme báť, že sme Jahveho – je to tam písané veľmi osobne. „Keď pôjdeš cez vodu, budem s tebou, a keď cez rieky, nezaplavia ťa; keď budeš kráčať cez oheň, nezhoríš, ani plameň ťa nespáli, lebo ja, Hospodin, som tvoj Boh, Svätý Izraela, tvoj Spasiteľ. Ako výkupné dal som za teba Egypt, Kúš a Sebu miesto teba, pretože si bol drahý v mojich očiach, vzácny si bol a miloval som ťa. Aj ľudí dám za teba i národy za tvoj život. Neboj sa, lebo ja som s tebou!“ a v Žalme 23: „Keby som kráčal hoci temným údolím, nebojím sa zlého, lebo Ty si so mnou; Tvoj prút a Tvoja palica ma potešujú.“ Po dva večery pred výletom sme "omylom“ čítali 2x ten istý Žalm 27, kde je napísané: „Hospodin je mojím svetlom a spásou, koho sa mám báť? Hospodin mi je pevnosťou žitia, koho sa mám ľakať?.... Jedno som prosil od Hospodina, to žiadať budem: môcť bývať v dome Hospodinovom po všetky dni svojho života, vidieť láskavosť Hospodinovu a kochať sa v Jeho chráme. Lebo ma skryje vo svojom stane v deň pohromy, schová ma v skrýši svojho stánku, vyvýši ma na skalu.... Keby ma aj otec môj a matka moja opustili, Hospodin sa ma ujme.... Očakávaj na Hospodina! Pevný buď! Nech je zmužilé tvoje srdce a očakávaj Hospodina!“ Prosím prečítajte si celý Žalm.
Zavčasu ráno sme sa vybrali na výlet po hlavnom hrebeni Nízkych Tatier. Naši známi, ktorí boli s nami sa vybrali skôr. Ešte predtým, ako sme vyrazili, spustil sa krátky dáždik s krúpami, po ktorom vyšlo slniečko. Mysleli sme si, že už je po daždi. Niektorí ľudia sa rozhodli nepokračovať cez túto etapu prechodu Nízkych Tatier, vzhľadom na to, že v predpovedi hlásili búrky. Začali sme stúpať, mali sme pred sebou 3,5 hodiny k najbližšej chate. Stretli sme aj pár ľudí. S manželom Jarkom sme sa dohodli, že ak sa to nebude vyvíjať dobre, ostaneme spať na jednej z chát, ktoré sme mali po ceste. Asi po 2 hodinách cesty začalo tichučko pršať, pomaly sme kráčali ďalej, dážď nám nevadil. Asi hodinu pred chatou začalo za nami počuť hrmenie. No bolo to ďaleko. Pokračovali sme ďalej a na smerovníku sme si prečítali, že sme od chaty už iba pol hodinku. Zrazu sa počasie zmenilo a búrka nešla len odzadu, ale aj odpredu. Krútilo sa to okolo nás a nebolo kde ujsť. Boli sme vysoko na hrebeni, kde už nerástli stromy. Od chaty nás delil len posledný kopec. Hrmelo okolo nás a ja som sa začala báť. Nechcela som už ísť ďalej, lebo blesky boli už blízko nás. šahli sme si do kosodreviny. Padali krúpy. Okolo nás dunelo, hrmelo a blýskalo sa. Bola som rada, že naši známi išli skôr. Rozmýšľala som asi aj o tom, že turistiku neznášam, o tom, že sa treba vedieť vrátiť, o tom, že nie je podstatné prejsť každý kopec a o chodení do hôr za každú cenu. Ja som sa už na to nemohla pozerať a Jarko povedal, nech sa už nekukám. Zažila som búrku, ale nikdy nie niečo takéto. V tej chvíli mi napadlo, že je to hrozné. Plakala a kričala som pri každom zahrmení a blesku. Kričala som na Boha, volala, že je to hrozné. Jarko sa vedľa mňa triasol od zimy, boli sme mokrí, držal ma a ticho sa modlil. Čakala som, že to bude krátke, no zistili sme, že búrka neustupuje a intenzita sa zväčšuje. Uvedomovali sme si, že sme v pasci, nebolo možné, kde sa ukryť pred Bohom. Ukryli sme sa ako vtedy Adam s Evou. Boli sme len pár metrov pod vrcholom a keby bol udrel blesk, keby to Boh bol dopustil, nebolo by nám pomoci, nepomohlo by, že ležíme pod kosodrevinou. Vyznávali sme svoje hriechy, prosili sme Boha o dopustenie a aj seba navzájom, že nie sme dobrí manželskí partneri, dostatoční Boží služobníci a došli sme k záveru, že si zasluhujeme len smrť, že nie sme hodní nič viac ako iní (kvôli čomu by sme si zaslúžili, aby nás Boh zachoval pri živote) a všetko, čo môžeme, sme LEN JEHO MILOSŤOU. Prišlo mi nereálne, že niekedy na tú chatu dôjdeme, že to skončí. Bol to taký strašný zážitok, že som si vedela predstaviť, že ľudia môžu po takomto zážitku ošedivieť. Modlili sme sa. Jarko sa začal nahlas modliť a prosiť Jahveho mocností, aby sa zmiloval a utíšil búrku. Boli sme bezmocní, odkázaní na Božiu milosť, len prach, očakávajúci na svojho Stvoriteľa, pokorení a bezmocní. Intenzita hrmenia a bleskov začala utíchať. Utíšila som sa. Jarko zavelil, že ideme utekať ku chate. Cestou blyslo už asi len raz, ale ja som to veľmi nevnímala. Bežala som, ako som vládala, aj po vode. Šťastní sme dobehli do chaty, naši známi tam čakali, stihli to pred búrkou, už mali o nás obavy. Za nami ešte išli dvaja chlapi, ktorí robili záver, tiež čakali v búrke v kosodrevine, doniesli aj našu termosku, ktorá nám vypadla pri behu a už sme sa po ňu nevracali. Čakalo sa ešte na jedného. Ten, keď prišiel povedal, že ide domov. Čakali sme ešte dlho na chate, pršalo a hrmelo. Potom sme už nepokračovali, ale išli rovno dole.
Je kopec teórie o búrkach, že bývajú poobede (my sme ju zažili okolo 10- tej), že treba odhodiť všetky veci, že, keď od blesku za 3 sekundy zahrmí ste v okruhu 1 km od búrky (som rada, že toto som v tej chvíli nevedela). Niektorí tvrdia, že, keď je búrka už tak blízko, už sa netreba skrývať, iba utekať. Niektorí tvrdia, že si treba ľahnúť, ale nie pod skalu alebo že sa treba dať od stromu dva metre ďalej a je kopec rôznych, protichodných teórií. A realita ukazuje, že blesky zabíjajú a nielen hore na kopci, ale aj pod kopcom, a to aj utekajúcich, aj stojacich. šahko sa teoretizuje, ale človek, ktorý zažije tú hrôzu, vie, že teória a prax sú dve rozdielne veci. Nestíha o tom rozmýšľať, keď stojí na kopci a všade sú kamene alebo len holina a niekde kosodrevina, keď sa poddá telesnému strachu a nemôže utekať.
Sme hriešni a máme strach postaviť sa pred Bohom. Viem, že sme v Božej ruke a že bez Jeho zvolenia nám nevypadne ani jeden vlas. Uvedomila som si, že sa zubami- nechtami držím svojho života, svojej predstavy o živote, aj keď viem, že Boh má pre mňa najlepší plán, že milujúcim Boha všetky veci slúžia na dobro, že Boh ma chráni, nedopustí viac, ako dokážeme zniesť. Napriek tomu som nedokázala ísť odovzdaná Bohu v búrke a prijať Jeho zvrchovanú vôľu. Prosila som ho, aby sme nezomreli, aby sa zmiloval nad nami, aby nám odpustil. Rozmýšľala som nad Pavlom, ktorý povedal, že mu je zisk umrieť. Držala som sa Jarka a prosila Boha, že ak máme zomrieť, tak nech zomrieme spolu, nie len jeden. Aj v tomto sa ukázalo, ako neviem dôverovať úplne Bohu a prijať Jeho dokonalý plán.
Boh sa nad nami opäť raz zmiloval a zachoval nás pri živote. VEČNÁ VĎAKA MU ZA TO! Prosím nech žijeme hodní Jeho povolania. A nech to neostane tak, ako povedal jeden náš známy, že si spytoval svedomie, len počas búrky, a potom sa vrátil do starých koľají. Tak nám Pán Boh pomáhaj!
Prosíme Ťa, Jahve, prispor nám vieru! Nech vieme stále očakávať na Teba a nech sa naša duša v Tebe utíši.
„Z hlbokosti volám k Tebe, Hospodine,
Pane, počuj môj hlas; nech pozorujú Tvoje uši hlas môjho úpenia!
Ak budeš počítať neprávosti, Hospodine, Pane, kto obstojí?
U Teba je však odpustenie, aby sa Ťa báli.
Na Hospodina očakávam, na Jeho slovo očakáva moja duša.
Na Pána čaká moja duša viac ako strážnici na ráno, viac ako strážnici na ráno.
Izrael, čakaj na Hospodina, lebo u Hospodina je milosť a u Neho hojné vykúpenie.
On vykúpi Izrael zo všetkých jeho neprávostí.“(Žalm130)
Zavčasu ráno sme sa vybrali na výlet po hlavnom hrebeni Nízkych Tatier. Naši známi, ktorí boli s nami sa vybrali skôr. Ešte predtým, ako sme vyrazili, spustil sa krátky dáždik s krúpami, po ktorom vyšlo slniečko. Mysleli sme si, že už je po daždi. Niektorí ľudia sa rozhodli nepokračovať cez túto etapu prechodu Nízkych Tatier, vzhľadom na to, že v predpovedi hlásili búrky. Začali sme stúpať, mali sme pred sebou 3,5 hodiny k najbližšej chate. Stretli sme aj pár ľudí. S manželom Jarkom sme sa dohodli, že ak sa to nebude vyvíjať dobre, ostaneme spať na jednej z chát, ktoré sme mali po ceste. Asi po 2 hodinách cesty začalo tichučko pršať, pomaly sme kráčali ďalej, dážď nám nevadil. Asi hodinu pred chatou začalo za nami počuť hrmenie. No bolo to ďaleko. Pokračovali sme ďalej a na smerovníku sme si prečítali, že sme od chaty už iba pol hodinku. Zrazu sa počasie zmenilo a búrka nešla len odzadu, ale aj odpredu. Krútilo sa to okolo nás a nebolo kde ujsť. Boli sme vysoko na hrebeni, kde už nerástli stromy. Od chaty nás delil len posledný kopec. Hrmelo okolo nás a ja som sa začala báť. Nechcela som už ísť ďalej, lebo blesky boli už blízko nás. šahli sme si do kosodreviny. Padali krúpy. Okolo nás dunelo, hrmelo a blýskalo sa. Bola som rada, že naši známi išli skôr. Rozmýšľala som asi aj o tom, že turistiku neznášam, o tom, že sa treba vedieť vrátiť, o tom, že nie je podstatné prejsť každý kopec a o chodení do hôr za každú cenu. Ja som sa už na to nemohla pozerať a Jarko povedal, nech sa už nekukám. Zažila som búrku, ale nikdy nie niečo takéto. V tej chvíli mi napadlo, že je to hrozné. Plakala a kričala som pri každom zahrmení a blesku. Kričala som na Boha, volala, že je to hrozné. Jarko sa vedľa mňa triasol od zimy, boli sme mokrí, držal ma a ticho sa modlil. Čakala som, že to bude krátke, no zistili sme, že búrka neustupuje a intenzita sa zväčšuje. Uvedomovali sme si, že sme v pasci, nebolo možné, kde sa ukryť pred Bohom. Ukryli sme sa ako vtedy Adam s Evou. Boli sme len pár metrov pod vrcholom a keby bol udrel blesk, keby to Boh bol dopustil, nebolo by nám pomoci, nepomohlo by, že ležíme pod kosodrevinou. Vyznávali sme svoje hriechy, prosili sme Boha o dopustenie a aj seba navzájom, že nie sme dobrí manželskí partneri, dostatoční Boží služobníci a došli sme k záveru, že si zasluhujeme len smrť, že nie sme hodní nič viac ako iní (kvôli čomu by sme si zaslúžili, aby nás Boh zachoval pri živote) a všetko, čo môžeme, sme LEN JEHO MILOSŤOU. Prišlo mi nereálne, že niekedy na tú chatu dôjdeme, že to skončí. Bol to taký strašný zážitok, že som si vedela predstaviť, že ľudia môžu po takomto zážitku ošedivieť. Modlili sme sa. Jarko sa začal nahlas modliť a prosiť Jahveho mocností, aby sa zmiloval a utíšil búrku. Boli sme bezmocní, odkázaní na Božiu milosť, len prach, očakávajúci na svojho Stvoriteľa, pokorení a bezmocní. Intenzita hrmenia a bleskov začala utíchať. Utíšila som sa. Jarko zavelil, že ideme utekať ku chate. Cestou blyslo už asi len raz, ale ja som to veľmi nevnímala. Bežala som, ako som vládala, aj po vode. Šťastní sme dobehli do chaty, naši známi tam čakali, stihli to pred búrkou, už mali o nás obavy. Za nami ešte išli dvaja chlapi, ktorí robili záver, tiež čakali v búrke v kosodrevine, doniesli aj našu termosku, ktorá nám vypadla pri behu a už sme sa po ňu nevracali. Čakalo sa ešte na jedného. Ten, keď prišiel povedal, že ide domov. Čakali sme ešte dlho na chate, pršalo a hrmelo. Potom sme už nepokračovali, ale išli rovno dole.
Je kopec teórie o búrkach, že bývajú poobede (my sme ju zažili okolo 10- tej), že treba odhodiť všetky veci, že, keď od blesku za 3 sekundy zahrmí ste v okruhu 1 km od búrky (som rada, že toto som v tej chvíli nevedela). Niektorí tvrdia, že, keď je búrka už tak blízko, už sa netreba skrývať, iba utekať. Niektorí tvrdia, že si treba ľahnúť, ale nie pod skalu alebo že sa treba dať od stromu dva metre ďalej a je kopec rôznych, protichodných teórií. A realita ukazuje, že blesky zabíjajú a nielen hore na kopci, ale aj pod kopcom, a to aj utekajúcich, aj stojacich. šahko sa teoretizuje, ale človek, ktorý zažije tú hrôzu, vie, že teória a prax sú dve rozdielne veci. Nestíha o tom rozmýšľať, keď stojí na kopci a všade sú kamene alebo len holina a niekde kosodrevina, keď sa poddá telesnému strachu a nemôže utekať.
Sme hriešni a máme strach postaviť sa pred Bohom. Viem, že sme v Božej ruke a že bez Jeho zvolenia nám nevypadne ani jeden vlas. Uvedomila som si, že sa zubami- nechtami držím svojho života, svojej predstavy o živote, aj keď viem, že Boh má pre mňa najlepší plán, že milujúcim Boha všetky veci slúžia na dobro, že Boh ma chráni, nedopustí viac, ako dokážeme zniesť. Napriek tomu som nedokázala ísť odovzdaná Bohu v búrke a prijať Jeho zvrchovanú vôľu. Prosila som ho, aby sme nezomreli, aby sa zmiloval nad nami, aby nám odpustil. Rozmýšľala som nad Pavlom, ktorý povedal, že mu je zisk umrieť. Držala som sa Jarka a prosila Boha, že ak máme zomrieť, tak nech zomrieme spolu, nie len jeden. Aj v tomto sa ukázalo, ako neviem dôverovať úplne Bohu a prijať Jeho dokonalý plán.
Boh sa nad nami opäť raz zmiloval a zachoval nás pri živote. VEČNÁ VĎAKA MU ZA TO! Prosím nech žijeme hodní Jeho povolania. A nech to neostane tak, ako povedal jeden náš známy, že si spytoval svedomie, len počas búrky, a potom sa vrátil do starých koľají. Tak nám Pán Boh pomáhaj!
Prosíme Ťa, Jahve, prispor nám vieru! Nech vieme stále očakávať na Teba a nech sa naša duša v Tebe utíši.
„Z hlbokosti volám k Tebe, Hospodine,
Pane, počuj môj hlas; nech pozorujú Tvoje uši hlas môjho úpenia!
Ak budeš počítať neprávosti, Hospodine, Pane, kto obstojí?
U Teba je však odpustenie, aby sa Ťa báli.
Na Hospodina očakávam, na Jeho slovo očakáva moja duša.
Na Pána čaká moja duša viac ako strážnici na ráno, viac ako strážnici na ráno.
Izrael, čakaj na Hospodina, lebo u Hospodina je milosť a u Neho hojné vykúpenie.
On vykúpi Izrael zo všetkých jeho neprávostí.“(Žalm130)
Autor: Daša Beňová