Vyrastal som v socializme na sídlisku. Rodičia boli ateisti. Tak ako vlastne celé sídlisko, pracovali na krajších zajtrajškoch v štátnom podniku. Svet bol jednoduchý, mali sme v živote jasno. Snaž sa, študuj, pomôž si sám ako vieš a budeš sa mať dobre. Aj o svete sme mali jasnú predstavu. Najprv nebolo nič, potom tresk, potom sa v akejsi prehistorickej polievke uvarilo pár molekúl a len tak mimochodom sám od seba vznikol život. šudia boli najprv opicami, potom začali viac používať rozum a prestali veriť, že blesky metajú bohovia ako trest za neposlušnosť. Ale vývoj sa nedal zastaviť. Najprv sme boli primitívne zvery, potom otroci, neskôr poddaní, potom vykorisťovaní, až napokon „osvietení“ a rozum konečne zvíťazil. Stará mama na dedine sa síce ešte občas o niečo s vierou aj snažila, ale ja som vedel svoje. Nedám sa. Žiadne stredoveké rozprávky. Mám svoj rozum a nedám si kecať do života.
Súdružka učiteľka nám v škole vysvetlila, že sovietski kozmonauti, keď leteli do vesmíru, nevideli na oblakoch sedieť žiadneho Boha. Všetko je vyriešené, načo sa tými slaboduchými predstavami vôbec zaoberať. Viera je predsa pre slabých, ktorí si nevedia pomôcť sami. Súdružka nám vysvetlila aj pôvod Vianoc - ako slávnosti slnovratu a Veľkej Noci - ako vítanie jari. Žiadny Ježiš. To viete, keď boli ľudia ešte primitívni a nemali to šťastie ako my, že sa narodili do konečného štádia vývoja spoločnosti – blahobytnému komunizmu a nemali vedecké poznatky, museli veriť kadečomu.
Kresťanstvo pre mňa predstavovali falošní kňazi, čo vodu kážu a víno pijú. Kresťanstvo pre mňa boli len naivné babky v kostole na dedine, ktorých generácia je odsúdená na zánik prevalcovaním modernou generáciou, zakladajúcou svoj život na rozume, vedeckých poznatkoch a technickom pokroku. Veril som, že ľudstvo sa raz poučí zo svojich chýb, že sa polepší. Vďaka pokroku raz budeme mať autá spaľujúce vodu bez škodlivých odpadov, vďaka jadrovej fúzii budú zdroje energie pre každého neobmedzené, všetku prácu prevezmú roboty, ľudstvo prekoná náboženské predstavy a predsudky a nastane mier, láska, proste raj na zemi. Nechápal som, prečo by som práve v nedeľu nemal pracovať. Starí rodičia boli síce veriaci, ale odpovedať vedeli len formálne: Lebo sa to nepatrí. Lebo susedia by niečo mohli počuť. A čo si pomyslia? Alebo čo je také zlé na nezáväznom sexe? Veď náležite poučený sexuológmi z časopisov životného štýlu viem, ako sa chrániť. Nikto mi nepovedal, že tehotenstvo nie je choroba, pred ktorou sa treba chrániť a že antikoncepcia nie je liek. Celý život sme s rodinou chodili „na všechsvätých“ na cintorín uctiť si pamiatku našich predkov. Každý hrob bol ozdobený krížom s pribitým človekom. A mňa za celé tie roky ani nenapadlo o tom rozmýšľať, ani sa pýtať, že kto to tam vlastne je a prečo je tento symbol všade naokolo. Hovoriť o viere a pocitoch nám bolo nepríjemné, oveľa ľahšie bolo riešiť jedlo, autá, šport... Viera predstavovala len systém nezmyselných obmedzení a zákazov, ktoré mali človeka spútať a urobiť ľahšie ovládateľným vrchnosťou. Musíš chodiť do kostola, musíš dávať peniaze, musíš sa postiť, nesmieš si užívať... nechápal som, na čo to Boh, ktorý stvoril všetko, potrebuje (porovnaj Sk 17, 24-25).
Myslel som si, že človek sa musí vyslobodiť z predsudkov a obmedzení bludov, a potom bude slobodný a šťastný. A keďže život je krátky, treba si ho náležite užiť. A to som aj robil, nijaké svetské radovánky mi neboli cudzie. Problém bol v tom, že to nefungovalo. Materiálne som sa mal dobre. Na Vianoce bolo pod stromčekom vždy plno, mali sme aj auto, hi-fi vežu, veľký farebný televízor s množstvom programov. Vyštudoval som vysokú školu, mal som dobre platenú prácu v Bratislave, priateľku, podnájom, kde ma nikto v ničom neobmedzoval. A predsa som cítil, že to nie je ono. Dlhé roky som bojoval o uznanie pomocou hudobnej skupiny. V svetskom ponímaní sa nám darilo. Dotiahli sme to až na hudobný festival Sziget v Budapešti, hrali sme na trenčianskej Pohode, niektoré skladby zazneli dokonca v rádiu či zahraničných CD výberoch. Ale to nestačilo. Tlak ísť ďalej tu bol stále: viac koncertov, viac fanúšikov, viac albumov, prienik do zahraničia... Pýtal som sa sám seba, či už potom budeme šťastní a spokojní alebo budeme chcieť dosiahnuť ešte viac.
Aj v osobnom živote navonok síce vyzeralo všetko harmonicky, no so svojou vtedajšou priateľkou (dnes už manželkou) sme cítili, že niečo neklape. Danka sa rozhodla toto napätie riešiť študijným pobytom v zahraničí, ktorý trval jeden semester. Toto dočasné odlúčenie mi otvorilo priestor preskúmať otázku kresťanstva, ktorú som podvedome dlhé roky odkladal. Môže na tom niečo byť? Prečo ešte nezaniklo vo svetle poznatkov „modernej“ vedy? Prečo sa ho ešte stále drží toľko vzdelaných a inteligentných ľudí? Prečo aj tí najväčší komunisti a ateisti na smrteľnej posteli zrazu volajú k Bohu? Načo to šaškovanie so svadbami v kostole a kresťanskými pohrebmi, keď sme neveriaci?
Keď sme sa s Dankou rozhodli stať sa kresťanmi, prešli sme konfirmačnou prípravou a dali sme sa pokrstiť, priatelia a známi sa pýtali, čo sa nám stalo. Akokoľvek to znie paradoxne, prišiel som na to, že u mňa príčinou rozhodnutia hľadať odpovede u Boha boli vzťahy medzi mužom a ženou a sex. Počujete dobre. Sex. U nás doma sa na túto tému nehovorilo, takže odpovede prichádzali len z časopisov, od kamarátov a z televízie. Naša generácia sa nenechala nikým a ničím obmedzovať. Pornočasopisy boli bežné už na základnej škole. Cieľom bolo čo najskôr sa s niekým vyspať. Nikto nikoho v ničom neobmedzoval. Napriek tomu (alebo práve kvôli tomu?) takmer žiadny zo vzťahov mojich rovesníkov nevydržal. Napriek „slobode“ sa vzťahy rozpadali. Aj keď mal každý dosť času žiť s tým druhým „na skúšku“. Výsledkom boli len zlomené srdcia, rozchody, rozvody, hnev, rozpadnuté rodiny a zatrpknuté deti.
Raz som v Katolíckych novinách na dedine u starej mamy čítal príbeh o mladej novinárke. Navštívila miestneho farára s otázkou, prečo je tak málo lásky na svete, prečo sa už takmer všetky vzťahy rozpadávajú. Nezabudla podotknúť, že prišla len kvôli objektivite, a teda nech na ňu neskúša žiadne dogmy, a že ona veru do žiadneho kostola nikdy nevkročí. Farár jej vysvetlil rozdiel medzi svetským a kresťanským chápaním lásky. Svetská láska chápe druhého človeka ako nástoj na dosiahnutie rozkoše a vlastného blaha. Takáto „láska“ nevydrží, len vyžmýka z toho druhého životnú energiu, a potom sa poberie ďalej hľadať inde zdroj ochabujúcich slastí. Svet chápe telesnú lásku ako obchod: ja tebe toľko a toľko a ty mne za to adekvátne toľko a toľko. Tovar si chceme najskôr vyskúšať, a keď sa nám už opozerá, tak ho reklamujeme, vymeníme alebo odhodíme a kúpime si nový. Oproti tomu vzorom kresťanskej lásky je sám Ježiš so svojou bezpodmienečnou láskou. Takáto láska nie je len momentálna, nie je zameraná na vlastné ego, ale na človeka. Premietol som tieto myšlienky na seba a spoznal som svoju biedu...
Rozhodol som sa teda preštudovať otázku kresťanstva a kúpil som si Bibliu. Medzitým sa Danka vrátila zo stáže v Chorvátsku a na veľké prekvapenie som zistil, že aj ona čítala Novú zmluvu od spolubývajúcej na internáte. Bez toho, aby sme to o sebe navzájom vedeli. Aj sme sa pred sebou trochu hanbili, ale dohodli sme sa, že to preskúmame spolu. Navštevovali sme rôzne kostoly. Bibliu som začal čítať pekne od začiatku ako nejaký román. A veľmi rýchlo som sa stratil. Nerozumel som, že kto a prečo tam proti komu a za aký kmeň bojuje, bolo tam strašne veľa obmedzení a prikázaní, ktorým som nerozumel. Rozhodol som sa preto požiadať o pomoc niekoho povolanejšieho. Svetské predsudky o tom, že evanjelici sú „tolerantnejší“ a „liberálnejší“ u nás vtedy zafungovali, preto som sa vybral na evanjelickú faru priamo v historickom centre Bratislavy. Brat farár sa nás ujal a s láskou, trpezlivosťou a porozumením zodpovedal všetky naše otázky. Asi do pol roka sme boli pokrstení a konfirmovaní, neskôr aj pred Bohom zosobášení. Našiel som si prácu doma v Banskej Bystrici, kam sme sa presťahovali. Boh nám požehnal dcérku a tá bola pokrstená už tu, v Radvani.
Keďže som bol vychovaný veľmi racionálne až materialisticky, dôležitou otázkou na preskúmanie bol pre mňa aj tzv. spor vedy a viery. Dosť som toho naštudoval v danej problematike a na moje veľké prekvapenie som našiel množstvo nezrovnalostí medzi reálnymi faktami a teóriami o evolúcii života, ktoré mi boli celý život podsúvané ako vedecký fakt. Zaujímavé, ako dokážu niektoré v spoločnosti vžité výroky meniť zmýšľanie celých generácií. Vedeli ste napríklad, že vetu „A predsa sa točí!“ Galileo Galilei na žiadnej hranici pre upálením tmárskou cirkvou nikdy nepovedal? Povedala to len naša súdružka učiteľka a nám to stačilo...
Hoci viera v spasenie skrze Ježiša Krista nie je postavená na logike, či rozume, pre racionálneho človeka je užitočné preskúmať aj historickú dôveryhodnosť Biblie a autentickosť na báze archeologických nálezov. Aj tu som ostal po preštudovaní množstva zdrojov a faktov prekvapený...
Dnes žijeme v Radvani a rodina sa rozrastá. Pre mnohých príbuzných sme pre našu vieru blázni a sektári.
Tak ako kráľ Dávid poznal svoj hriech a kajal sa, no následkom svojho konania už zabrániť nemohol (2. Sam, 12,13-14), aj my ešte pociťujeme následky našich hriechov minulosti. Aj keď Dávid ľutoval svoj hriech a Hospodin mu vinu odpustil a prijal ho, zberal neblahé plody semena, ktoré sám zasial.
Chcem bojovať dobrý boj viery až do víťazného konca a som rád, že na tejto ceste nie som sám. Bratia a sestry z Radvanského cirkevného zboru nás privítali otvorene a s radosťou - ďakujeme!
Kresťanstvo pre mňa predstavovali falošní kňazi, čo vodu kážu a víno pijú. Kresťanstvo pre mňa boli len naivné babky v kostole na dedine, ktorých generácia je odsúdená na zánik prevalcovaním modernou generáciou, zakladajúcou svoj život na rozume, vedeckých poznatkoch a technickom pokroku. Veril som, že ľudstvo sa raz poučí zo svojich chýb, že sa polepší. Vďaka pokroku raz budeme mať autá spaľujúce vodu bez škodlivých odpadov, vďaka jadrovej fúzii budú zdroje energie pre každého neobmedzené, všetku prácu prevezmú roboty, ľudstvo prekoná náboženské predstavy a predsudky a nastane mier, láska, proste raj na zemi. Nechápal som, prečo by som práve v nedeľu nemal pracovať. Starí rodičia boli síce veriaci, ale odpovedať vedeli len formálne: Lebo sa to nepatrí. Lebo susedia by niečo mohli počuť. A čo si pomyslia? Alebo čo je také zlé na nezáväznom sexe? Veď náležite poučený sexuológmi z časopisov životného štýlu viem, ako sa chrániť. Nikto mi nepovedal, že tehotenstvo nie je choroba, pred ktorou sa treba chrániť a že antikoncepcia nie je liek. Celý život sme s rodinou chodili „na všechsvätých“ na cintorín uctiť si pamiatku našich predkov. Každý hrob bol ozdobený krížom s pribitým človekom. A mňa za celé tie roky ani nenapadlo o tom rozmýšľať, ani sa pýtať, že kto to tam vlastne je a prečo je tento symbol všade naokolo. Hovoriť o viere a pocitoch nám bolo nepríjemné, oveľa ľahšie bolo riešiť jedlo, autá, šport... Viera predstavovala len systém nezmyselných obmedzení a zákazov, ktoré mali človeka spútať a urobiť ľahšie ovládateľným vrchnosťou. Musíš chodiť do kostola, musíš dávať peniaze, musíš sa postiť, nesmieš si užívať... nechápal som, na čo to Boh, ktorý stvoril všetko, potrebuje (porovnaj Sk 17, 24-25).
Myslel som si, že človek sa musí vyslobodiť z predsudkov a obmedzení bludov, a potom bude slobodný a šťastný. A keďže život je krátky, treba si ho náležite užiť. A to som aj robil, nijaké svetské radovánky mi neboli cudzie. Problém bol v tom, že to nefungovalo. Materiálne som sa mal dobre. Na Vianoce bolo pod stromčekom vždy plno, mali sme aj auto, hi-fi vežu, veľký farebný televízor s množstvom programov. Vyštudoval som vysokú školu, mal som dobre platenú prácu v Bratislave, priateľku, podnájom, kde ma nikto v ničom neobmedzoval. A predsa som cítil, že to nie je ono. Dlhé roky som bojoval o uznanie pomocou hudobnej skupiny. V svetskom ponímaní sa nám darilo. Dotiahli sme to až na hudobný festival Sziget v Budapešti, hrali sme na trenčianskej Pohode, niektoré skladby zazneli dokonca v rádiu či zahraničných CD výberoch. Ale to nestačilo. Tlak ísť ďalej tu bol stále: viac koncertov, viac fanúšikov, viac albumov, prienik do zahraničia... Pýtal som sa sám seba, či už potom budeme šťastní a spokojní alebo budeme chcieť dosiahnuť ešte viac.
Aj v osobnom živote navonok síce vyzeralo všetko harmonicky, no so svojou vtedajšou priateľkou (dnes už manželkou) sme cítili, že niečo neklape. Danka sa rozhodla toto napätie riešiť študijným pobytom v zahraničí, ktorý trval jeden semester. Toto dočasné odlúčenie mi otvorilo priestor preskúmať otázku kresťanstva, ktorú som podvedome dlhé roky odkladal. Môže na tom niečo byť? Prečo ešte nezaniklo vo svetle poznatkov „modernej“ vedy? Prečo sa ho ešte stále drží toľko vzdelaných a inteligentných ľudí? Prečo aj tí najväčší komunisti a ateisti na smrteľnej posteli zrazu volajú k Bohu? Načo to šaškovanie so svadbami v kostole a kresťanskými pohrebmi, keď sme neveriaci?
Keď sme sa s Dankou rozhodli stať sa kresťanmi, prešli sme konfirmačnou prípravou a dali sme sa pokrstiť, priatelia a známi sa pýtali, čo sa nám stalo. Akokoľvek to znie paradoxne, prišiel som na to, že u mňa príčinou rozhodnutia hľadať odpovede u Boha boli vzťahy medzi mužom a ženou a sex. Počujete dobre. Sex. U nás doma sa na túto tému nehovorilo, takže odpovede prichádzali len z časopisov, od kamarátov a z televízie. Naša generácia sa nenechala nikým a ničím obmedzovať. Pornočasopisy boli bežné už na základnej škole. Cieľom bolo čo najskôr sa s niekým vyspať. Nikto nikoho v ničom neobmedzoval. Napriek tomu (alebo práve kvôli tomu?) takmer žiadny zo vzťahov mojich rovesníkov nevydržal. Napriek „slobode“ sa vzťahy rozpadali. Aj keď mal každý dosť času žiť s tým druhým „na skúšku“. Výsledkom boli len zlomené srdcia, rozchody, rozvody, hnev, rozpadnuté rodiny a zatrpknuté deti.
Raz som v Katolíckych novinách na dedine u starej mamy čítal príbeh o mladej novinárke. Navštívila miestneho farára s otázkou, prečo je tak málo lásky na svete, prečo sa už takmer všetky vzťahy rozpadávajú. Nezabudla podotknúť, že prišla len kvôli objektivite, a teda nech na ňu neskúša žiadne dogmy, a že ona veru do žiadneho kostola nikdy nevkročí. Farár jej vysvetlil rozdiel medzi svetským a kresťanským chápaním lásky. Svetská láska chápe druhého človeka ako nástoj na dosiahnutie rozkoše a vlastného blaha. Takáto „láska“ nevydrží, len vyžmýka z toho druhého životnú energiu, a potom sa poberie ďalej hľadať inde zdroj ochabujúcich slastí. Svet chápe telesnú lásku ako obchod: ja tebe toľko a toľko a ty mne za to adekvátne toľko a toľko. Tovar si chceme najskôr vyskúšať, a keď sa nám už opozerá, tak ho reklamujeme, vymeníme alebo odhodíme a kúpime si nový. Oproti tomu vzorom kresťanskej lásky je sám Ježiš so svojou bezpodmienečnou láskou. Takáto láska nie je len momentálna, nie je zameraná na vlastné ego, ale na človeka. Premietol som tieto myšlienky na seba a spoznal som svoju biedu...
Rozhodol som sa teda preštudovať otázku kresťanstva a kúpil som si Bibliu. Medzitým sa Danka vrátila zo stáže v Chorvátsku a na veľké prekvapenie som zistil, že aj ona čítala Novú zmluvu od spolubývajúcej na internáte. Bez toho, aby sme to o sebe navzájom vedeli. Aj sme sa pred sebou trochu hanbili, ale dohodli sme sa, že to preskúmame spolu. Navštevovali sme rôzne kostoly. Bibliu som začal čítať pekne od začiatku ako nejaký román. A veľmi rýchlo som sa stratil. Nerozumel som, že kto a prečo tam proti komu a za aký kmeň bojuje, bolo tam strašne veľa obmedzení a prikázaní, ktorým som nerozumel. Rozhodol som sa preto požiadať o pomoc niekoho povolanejšieho. Svetské predsudky o tom, že evanjelici sú „tolerantnejší“ a „liberálnejší“ u nás vtedy zafungovali, preto som sa vybral na evanjelickú faru priamo v historickom centre Bratislavy. Brat farár sa nás ujal a s láskou, trpezlivosťou a porozumením zodpovedal všetky naše otázky. Asi do pol roka sme boli pokrstení a konfirmovaní, neskôr aj pred Bohom zosobášení. Našiel som si prácu doma v Banskej Bystrici, kam sme sa presťahovali. Boh nám požehnal dcérku a tá bola pokrstená už tu, v Radvani.
Keďže som bol vychovaný veľmi racionálne až materialisticky, dôležitou otázkou na preskúmanie bol pre mňa aj tzv. spor vedy a viery. Dosť som toho naštudoval v danej problematike a na moje veľké prekvapenie som našiel množstvo nezrovnalostí medzi reálnymi faktami a teóriami o evolúcii života, ktoré mi boli celý život podsúvané ako vedecký fakt. Zaujímavé, ako dokážu niektoré v spoločnosti vžité výroky meniť zmýšľanie celých generácií. Vedeli ste napríklad, že vetu „A predsa sa točí!“ Galileo Galilei na žiadnej hranici pre upálením tmárskou cirkvou nikdy nepovedal? Povedala to len naša súdružka učiteľka a nám to stačilo...
Hoci viera v spasenie skrze Ježiša Krista nie je postavená na logike, či rozume, pre racionálneho človeka je užitočné preskúmať aj historickú dôveryhodnosť Biblie a autentickosť na báze archeologických nálezov. Aj tu som ostal po preštudovaní množstva zdrojov a faktov prekvapený...
Dnes žijeme v Radvani a rodina sa rozrastá. Pre mnohých príbuzných sme pre našu vieru blázni a sektári.
Tak ako kráľ Dávid poznal svoj hriech a kajal sa, no následkom svojho konania už zabrániť nemohol (2. Sam, 12,13-14), aj my ešte pociťujeme následky našich hriechov minulosti. Aj keď Dávid ľutoval svoj hriech a Hospodin mu vinu odpustil a prijal ho, zberal neblahé plody semena, ktoré sám zasial.
Chcem bojovať dobrý boj viery až do víťazného konca a som rád, že na tejto ceste nie som sám. Bratia a sestry z Radvanského cirkevného zboru nás privítali otvorene a s radosťou - ďakujeme!
Autor: Igor Iliaš