Vytlačiť
Bol som len neveriaci pohan a o chodení do kostola som nechcel ani počuť.
ImageMyslel som si, že Kresťania sú iba ľudia, ktorí nemajú čo s časom, a tak ho chodia strácať do kostola. Moje vtedajšie záľuby boli počítač a traja kamaráti. Žil som vo svete klamu a hriechu, ale jedného dňa to prišlo. Moja mama mi vybavila doučovateľku (v škole mi to veľmi nešlo). Bola to Zuzka Valentová. Najskôr sme sa len učili, učili a zas len učili. Potom sme sa (nepamätám ako) dostali aj na tému ja a Boh. Zistil som, že chodí do kostola hrať volejbal. Tak som sa jej jedného dňa spýtal, či ma tam nevezme so sebou. Volejbal som často nehrával, tak mi napadlo, že sa trochu zlepším.
  Potom jedného dňa sa ma Zuzka spýtala či nechcem ísť do kostola. A ja som si povedal že to skúsim. Okrem nej som tam nikoho nepoznal, tak som bol stále iba pri nej. To znamená, že som zo začiatku chodil na besiedku. Potom som začal chodiť aj na dorast a tam som si našiel nových kamarátov. Títo ma naučili žiť. Moji kamaráti, čo som mal predtým, uviazli za svetským vynálezom menom Internet. Od jedného z nových kamarátov som dostal gideónku a začal som ju horlivo študovať. Bolo tam veľa zaujímavého čítania, ktoré mi dopomohlo dostať sa k Bohu bližšie. Po určitom čase som začal chodiť do kostola. Zoznámil som sa tu so zaujímavými ľuďmi a zapáčila sa mi chválová pesnička Vďaka Ježiš. Teraz som vďačný Bohu, že ma vytrhol z toho všetkého a že si ma našiel.

Autor: Michal Bahýl