Ak by mi niekto povedal, že budem kantorka, keď som mala 15 rokov, či 25 alebo 30 rokov, to by bol pre mňa najväčší žart v mojom živote.
Bola som veľmi pochabá, čo som začala, všetko som akosi zázrakom dotiahla do konca. Tak som skončila základnú školu, strednú a aj hudobnú a dokonca som chodila aj na druhý cyklus hudobnej, vtedy ma to akosi začalo baviť. V tom období som mala aj predstavu, že by som mohla ísť na konzervatórium do Žiliny, čo moji rodičia ihneď zastavili, že s umením sa najskôr dá dostať do smilstva a nie mať poriadnu robotu a ja som poslúchla.
Strednú školu som navštevovala v Kremnici, lebo rodičia nemali toľko peňazí, aby sme mohli študovať naraz dve mimo domu (to internáty, strava a podobne). Po maturite na SVŠ som chcela ísť na lesnícku, alebo dopravnú alebo medicínu. Sestra mala skončenú školu, tak som si mohla vybrať. Matikár na strednej ma zdeptal, že nikdy nebudem vedieť matiku a aj tak mi musel dať jedničku, ale ma vyľakal, takže som si vybrala medicínu. Začala som o tom rozmýšľať a zdalo sa mi, že doktori sprevádzajú ľudí ku smrti a tej som sa bála, tak som si vybrala zubnú lekárku, a potom som všetko robila, aby som sa dostala do školy. Celé noci som sa učievala. Zástupkyňa školy predvolala matku, že sa nehodím na medicínu, že ma neprijmú. Aj maturitná písomka mi dopadla príšerne, ale zmaturovala som celkom slušne. V tom období som bola úplne bez Pána. Na veľkú aktivitu ma motivovalo to, že mi nikto neveril, že ma prijmú a že skončím medicínu. Vydrela som svojimi silami všetko - príjímačky, vysokú školu, no všetko.
Prišiel deň, keď som sa vydala, aj to sa mi zdalo, že ani neviem ako si ma našiel môj terajší manžel. Učiteľka klavíra ma stále napomínala, či hrávam doma na klavíri. No kde som mohla, však som mala deti. Potom bolo treba urobiť atestáciu, ale aby môj otec bol spokojný, vzali sme staré piano z Kremnice. Bolo síce viac pokazené ako dobré, aj sme investovali do opravy, ale ja nič.
Až po rokoch som sa dozvedela, že moja učiteľka klavíra bola kantorka v evanjelickom kostole. No ako som to mohla vedieť, keď som nechodila do kostola?
Boli sme evanjelická rodina, ale viac len papierovo. Občas sme boli v kostole, ale len keď som bola malá. Pamätala som si iba organ, pri ktorom som rada stála a počúvala.
A roky utekali........
Bola som v jednom kolotoči, dve deti, domáce práce, potom ordinácia, pacienti, muž železničiar, stále bol preč, mal turnusy, ktoré trvali aj dva tri dni, ja sama.....
Ale ako vždy, všetko relatívne išlo, až keď som mala 37 rokov zomrela mi matka.
Bol to pre mňa veľký zlom, začali ma trápiť choroby a hľadala som pomoc....našla som veľa ľudí, ktorí ma zvádzali na cestu rôznych liečiteľských praktík, nepomáhalo nič...celá som bola v nepokoji, moje vnútro bolo roztrasené, bezmocné. Manžel mal a má chronické problémy s prieduškami a išlo to s ním do vážnych stavov....
A prišla dcéra, že ona ide chodiť do evanjelického gymnázia. Prakticky som súhlasila, ak chce, však moji rodičia pochádzali z evanjelických rodín to bol hlavný dôvod, aj manžel súhlasil, no netušila som vtedy, čo to znamená ísť, chodiť s Bohom.
Nezabudla som pripomenúť, že je to celkom dobrý nápad, nebude hádam robiť prijímacie skúšky na strednú školu. Už sme stavali dom tu v Radvani, tak dobre. Keď sme sa presťahovali z Riečky do nedostavaného domu v Radvani, Lenka mi povedala, že by mala chodiť na konfirmáciu. Reagovala som, že ak to treba, tak choď a začala tam chodiť.
A do Radvane akurát prišiel taký farár, ktorý nedal pokoj, stále mi prichádzali pozvania do kostola. Ale ako som mohla ísť, keď práve v nedeľu som mala najviac roboty. Prečo ma ktosi vyrušuje s nejakým kostolom. Ale napokon, ak sa patrí ísť, myslela som vtedy skrz tú konfirmáciu, tak pôjdem, aspoň raz a išla som.
Bola Veľká noc. S krásnym úsmevom ma privítala Zuzanka Ferjenčíková, vtedajšia kantorka. Náhoda? Spieval aj spevokol, no fajn, zhodnotila som to ako slušný program. Bola som aj trochu namrzená, v kostole som stratila pilníček na nechty. Prečo som ho asi vybrala z kabelky? Ja som sa tam nudila, ale celkovo som sa cítia príjemne.
Veľmi sa mi páčil organ, piesne, spevokol, ale druhý raz som sa už nechystala ísť do kostola. No zasa moja dcéra, tá to so mnou vedela, znova dávala nové pozvania do chrámu Božieho a ďakujem za to Pánu Bohu.
Začala som chodiť do spevokolu, v zborovej miestnosti sa mi páčilo harmónium. Samozrejme, že som ani nepomyslela, že by som mohla hrať na organe, stačilo mi harmónium a začala som chodiť pravidelne v nedeľu hrať na harmóniu. Vtedy sa začali so mnou robiť nejaké zmeny. Začala som chodiť pravidelnejšie do kostola. Dokonca sa mi podarilo uvariť nedeľný obed a byť aj v kostole.
A postupne som zisťovala, aká som nehodná. Aj som fajčila, ničila seba a prišiel čas, keď som sa dostala do veľkého trápenia. Manželovi sa zdravotný stav veľmi zhoršil, bol tri mesiace v Tatrách v nemocnici.
Sama som bola s deťmi, s robotou, so starosťami a veľkými obavami, čo bude s mojím manželom. Bolo to obdobie od decembra až po veľkonočné sviatky. Každú noc som chodila spať skoro nad ránom, okolo druhej. Plakala som, čítala som Písmo sväté, modlila som sa, prosila som Pána o odpustenie. Pri čítaní Biblie ma začali prenasledovať výčitky svedomia, za to ako som dovtedy žila, komu som ublížila, čo i len slovom. Prichádzali staré príhody z môjho života a vždy ma tam čosi trápilo, keď som zistila, že koľkokrát som nekonala s láskou a ja som to predtým nevedela. Keď sa toto dialo, bola som rozčarovaná, nešťastná z toho aká som nehodná, a tak som chcela byť dobrá. Veľakrát som zvonila na fare a aj o 7. hodine ráno s uplakanými očami a dvere na fare mi boli vždy otvorené, vďaka Pánu Bohu. Dosť som sa rozrušila, keď som prvýkrát zazvonila na fare. Vybehol brat farár a ja v slzách zaliata a on, no on sa hlasno smial! V mojom vnútri sa čosi búrilo proti tomu smiechu, prečo sa smeje? No vypočul ma. Ani neviem čo povedal, ale som sa upokojila. No a vyšla som von pred faru a sama som s prekvapením zistila, že sa smejem skoro nahlas. Pán Boh mi pomohol zmyť zo seba špinu hriechu z minulosti, začala som pozerať dopredu, a všetko zlé každý deň odovzdávam v pokore Pánu.
Keď prišiel manžel z Tatier, cítila som, ako Pán Boh pomohol a stále pomáha našej rodine, aj manželovi. Veľmi som túžila, aby aj môj manžel prijal Pána, ale išlo to veľmi ťažko. Prosila som, aby nám Pán doprial byť spolu, a tak som manžela držala v posteli za ruku a v tichosti som Pána prosila za neho. Potom som sa začala modliť pred každým spoločným obedom. Raz na Štedrý večer som v modlitbe povedala, že či sa to niekomu páči alebo nie, Pán Boh príde, nie ako dieťatko, ale príde druhýkrát Ježiš, ktorý bude súdiť aj tých, ktorí si myslia, že s kresťanstvom nemajú nič spoločné. Vtedy sa náš syn nahneval, že prečo ho zaťahujem do takých vecí a tak som mu povedala, ak ma niekto má rád, musí ma mať rád spolu s Bohom, v ktorého verím. Len vtedy ma bude mať môj syn skutočne rád. Po čase sa ukázalo, že to syna oslovilo.
Moje začiatky hry na organ boli veľmi ťažké. Mala som tvrdé prsty, 20 rokov som nehrala. Nevedela som rýchlo čítať noty, no najdôležitejšie bolo a je, že stále hrám Bohu. Hra mi otvára srdce k Bohu, k láske.
A kázne v našom kostolíku? To boli ďalšie moje ťažké chvíle, to ste mali vidieť. Mňa tie kázne vôbec neupokojovali, mňa tie kázne rozplakali, chodila som umrachtaná z kostola, ako malé dieťa. No mala som ešte problém, aby môj manžel nevidel, že som plakala. Iste by povedal, načo tam chodíš, keď potom len hučíš?
Prečo som plakala? No pre tie moje hriechy. Duch Boží často otvoril tajné dvierka môjho vnútra, precedila som svoj život, cez slovo Božie, ktoré sa kázalo, a už to bolo. Našla som tam seba a slzy, pokánie.
Po týchto veľmi bolestivých očistách som zrazu zistila, že už nemám vnútorné trasenie, cítim sa úžasne a stal sa zo mňa iný človek.
Ďakujem Pánu. Dostala som veľa sily, veľa radosti, lásky. Čím viac lásky rozdávam, tým jej viac dostávam. Vo vzťahu s mojim manželom mi Pán Boh pripravil tie najkrajšie zážitky. Boh mi ukázal, že miera lásky, ktorú dáva Pán, je nekonečná.
Som šťastné dieťa Božie, som rada, že som sa upísala Pánu Ježišovi, že som súčasťou Božieho tela v našom radvanskom cirkevnom zbore. Som šťastná, že tu mám svojich bratov a sestry v Pánu.
Strednú školu som navštevovala v Kremnici, lebo rodičia nemali toľko peňazí, aby sme mohli študovať naraz dve mimo domu (to internáty, strava a podobne). Po maturite na SVŠ som chcela ísť na lesnícku, alebo dopravnú alebo medicínu. Sestra mala skončenú školu, tak som si mohla vybrať. Matikár na strednej ma zdeptal, že nikdy nebudem vedieť matiku a aj tak mi musel dať jedničku, ale ma vyľakal, takže som si vybrala medicínu. Začala som o tom rozmýšľať a zdalo sa mi, že doktori sprevádzajú ľudí ku smrti a tej som sa bála, tak som si vybrala zubnú lekárku, a potom som všetko robila, aby som sa dostala do školy. Celé noci som sa učievala. Zástupkyňa školy predvolala matku, že sa nehodím na medicínu, že ma neprijmú. Aj maturitná písomka mi dopadla príšerne, ale zmaturovala som celkom slušne. V tom období som bola úplne bez Pána. Na veľkú aktivitu ma motivovalo to, že mi nikto neveril, že ma prijmú a že skončím medicínu. Vydrela som svojimi silami všetko - príjímačky, vysokú školu, no všetko.
Prišiel deň, keď som sa vydala, aj to sa mi zdalo, že ani neviem ako si ma našiel môj terajší manžel. Učiteľka klavíra ma stále napomínala, či hrávam doma na klavíri. No kde som mohla, však som mala deti. Potom bolo treba urobiť atestáciu, ale aby môj otec bol spokojný, vzali sme staré piano z Kremnice. Bolo síce viac pokazené ako dobré, aj sme investovali do opravy, ale ja nič.
Až po rokoch som sa dozvedela, že moja učiteľka klavíra bola kantorka v evanjelickom kostole. No ako som to mohla vedieť, keď som nechodila do kostola?
Boli sme evanjelická rodina, ale viac len papierovo. Občas sme boli v kostole, ale len keď som bola malá. Pamätala som si iba organ, pri ktorom som rada stála a počúvala.
A roky utekali........
Bola som v jednom kolotoči, dve deti, domáce práce, potom ordinácia, pacienti, muž železničiar, stále bol preč, mal turnusy, ktoré trvali aj dva tri dni, ja sama.....
Ale ako vždy, všetko relatívne išlo, až keď som mala 37 rokov zomrela mi matka.
Bol to pre mňa veľký zlom, začali ma trápiť choroby a hľadala som pomoc....našla som veľa ľudí, ktorí ma zvádzali na cestu rôznych liečiteľských praktík, nepomáhalo nič...celá som bola v nepokoji, moje vnútro bolo roztrasené, bezmocné. Manžel mal a má chronické problémy s prieduškami a išlo to s ním do vážnych stavov....
A prišla dcéra, že ona ide chodiť do evanjelického gymnázia. Prakticky som súhlasila, ak chce, však moji rodičia pochádzali z evanjelických rodín to bol hlavný dôvod, aj manžel súhlasil, no netušila som vtedy, čo to znamená ísť, chodiť s Bohom.
Nezabudla som pripomenúť, že je to celkom dobrý nápad, nebude hádam robiť prijímacie skúšky na strednú školu. Už sme stavali dom tu v Radvani, tak dobre. Keď sme sa presťahovali z Riečky do nedostavaného domu v Radvani, Lenka mi povedala, že by mala chodiť na konfirmáciu. Reagovala som, že ak to treba, tak choď a začala tam chodiť.
A do Radvane akurát prišiel taký farár, ktorý nedal pokoj, stále mi prichádzali pozvania do kostola. Ale ako som mohla ísť, keď práve v nedeľu som mala najviac roboty. Prečo ma ktosi vyrušuje s nejakým kostolom. Ale napokon, ak sa patrí ísť, myslela som vtedy skrz tú konfirmáciu, tak pôjdem, aspoň raz a išla som.
Bola Veľká noc. S krásnym úsmevom ma privítala Zuzanka Ferjenčíková, vtedajšia kantorka. Náhoda? Spieval aj spevokol, no fajn, zhodnotila som to ako slušný program. Bola som aj trochu namrzená, v kostole som stratila pilníček na nechty. Prečo som ho asi vybrala z kabelky? Ja som sa tam nudila, ale celkovo som sa cítia príjemne.
Veľmi sa mi páčil organ, piesne, spevokol, ale druhý raz som sa už nechystala ísť do kostola. No zasa moja dcéra, tá to so mnou vedela, znova dávala nové pozvania do chrámu Božieho a ďakujem za to Pánu Bohu.
Začala som chodiť do spevokolu, v zborovej miestnosti sa mi páčilo harmónium. Samozrejme, že som ani nepomyslela, že by som mohla hrať na organe, stačilo mi harmónium a začala som chodiť pravidelne v nedeľu hrať na harmóniu. Vtedy sa začali so mnou robiť nejaké zmeny. Začala som chodiť pravidelnejšie do kostola. Dokonca sa mi podarilo uvariť nedeľný obed a byť aj v kostole.
A postupne som zisťovala, aká som nehodná. Aj som fajčila, ničila seba a prišiel čas, keď som sa dostala do veľkého trápenia. Manželovi sa zdravotný stav veľmi zhoršil, bol tri mesiace v Tatrách v nemocnici.
Sama som bola s deťmi, s robotou, so starosťami a veľkými obavami, čo bude s mojím manželom. Bolo to obdobie od decembra až po veľkonočné sviatky. Každú noc som chodila spať skoro nad ránom, okolo druhej. Plakala som, čítala som Písmo sväté, modlila som sa, prosila som Pána o odpustenie. Pri čítaní Biblie ma začali prenasledovať výčitky svedomia, za to ako som dovtedy žila, komu som ublížila, čo i len slovom. Prichádzali staré príhody z môjho života a vždy ma tam čosi trápilo, keď som zistila, že koľkokrát som nekonala s láskou a ja som to predtým nevedela. Keď sa toto dialo, bola som rozčarovaná, nešťastná z toho aká som nehodná, a tak som chcela byť dobrá. Veľakrát som zvonila na fare a aj o 7. hodine ráno s uplakanými očami a dvere na fare mi boli vždy otvorené, vďaka Pánu Bohu. Dosť som sa rozrušila, keď som prvýkrát zazvonila na fare. Vybehol brat farár a ja v slzách zaliata a on, no on sa hlasno smial! V mojom vnútri sa čosi búrilo proti tomu smiechu, prečo sa smeje? No vypočul ma. Ani neviem čo povedal, ale som sa upokojila. No a vyšla som von pred faru a sama som s prekvapením zistila, že sa smejem skoro nahlas. Pán Boh mi pomohol zmyť zo seba špinu hriechu z minulosti, začala som pozerať dopredu, a všetko zlé každý deň odovzdávam v pokore Pánu.
Keď prišiel manžel z Tatier, cítila som, ako Pán Boh pomohol a stále pomáha našej rodine, aj manželovi. Veľmi som túžila, aby aj môj manžel prijal Pána, ale išlo to veľmi ťažko. Prosila som, aby nám Pán doprial byť spolu, a tak som manžela držala v posteli za ruku a v tichosti som Pána prosila za neho. Potom som sa začala modliť pred každým spoločným obedom. Raz na Štedrý večer som v modlitbe povedala, že či sa to niekomu páči alebo nie, Pán Boh príde, nie ako dieťatko, ale príde druhýkrát Ježiš, ktorý bude súdiť aj tých, ktorí si myslia, že s kresťanstvom nemajú nič spoločné. Vtedy sa náš syn nahneval, že prečo ho zaťahujem do takých vecí a tak som mu povedala, ak ma niekto má rád, musí ma mať rád spolu s Bohom, v ktorého verím. Len vtedy ma bude mať môj syn skutočne rád. Po čase sa ukázalo, že to syna oslovilo.
Moje začiatky hry na organ boli veľmi ťažké. Mala som tvrdé prsty, 20 rokov som nehrala. Nevedela som rýchlo čítať noty, no najdôležitejšie bolo a je, že stále hrám Bohu. Hra mi otvára srdce k Bohu, k láske.
A kázne v našom kostolíku? To boli ďalšie moje ťažké chvíle, to ste mali vidieť. Mňa tie kázne vôbec neupokojovali, mňa tie kázne rozplakali, chodila som umrachtaná z kostola, ako malé dieťa. No mala som ešte problém, aby môj manžel nevidel, že som plakala. Iste by povedal, načo tam chodíš, keď potom len hučíš?
Prečo som plakala? No pre tie moje hriechy. Duch Boží často otvoril tajné dvierka môjho vnútra, precedila som svoj život, cez slovo Božie, ktoré sa kázalo, a už to bolo. Našla som tam seba a slzy, pokánie.
Po týchto veľmi bolestivých očistách som zrazu zistila, že už nemám vnútorné trasenie, cítim sa úžasne a stal sa zo mňa iný človek.
Ďakujem Pánu. Dostala som veľa sily, veľa radosti, lásky. Čím viac lásky rozdávam, tým jej viac dostávam. Vo vzťahu s mojim manželom mi Pán Boh pripravil tie najkrajšie zážitky. Boh mi ukázal, že miera lásky, ktorú dáva Pán, je nekonečná.
Som šťastné dieťa Božie, som rada, že som sa upísala Pánu Ježišovi, že som súčasťou Božieho tela v našom radvanskom cirkevnom zbore. Som šťastná, že tu mám svojich bratov a sestry v Pánu.
Autor: Viera Voskárová