Na zamyslenie

„Keď sa priblížil (Ježiš) a videl mesto, zaplakal nad ním a riekol: Ó, keby si v takýto deň poznalo aj ty, čo [ti] je ku pokoju; ale je to teraz skryté pred tvojimi očami; lebo prídu na teba dni, že ťa tvoji nepriatelia oboženú valom a obkľúčiac, zovrú zo všetkých strán a zrovnajú ťa so zemou, i tvoje deti, a nenechajú v tebe kameň na kameni, pretože si nepoznalo čas svojho navštívenia. Potom vošiel do chrámu a začal vyháňať predavačov hovoriac im: Napísané je: Môj dom má byť domom modlitby; a vy ste urobili z neho peleš lotrov. A učil každý deň v chráme. Veľkňazi a zákonníci, i poprední z ľudu, hľadeli Ho zahubiť, ale nevedeli, čo si počať, lebo všetok ľud priľnul k Nemu a poslúchal Ho.“ (Ev. Lukáša 19, 41-48)

Vianoce oslavujú v našich končinách všetci ľudia, či sú veriaci, alebo neveriaci. Po predvianočnom období plnom stresu, nervozity, naháňačiek za darčekmi by mal nastať povinný pokoj v duši a ľudia ako po šibnutí čarovným prútikom budú oslavovať sviatky zimy, sviatky rodiny, sviatky bujarej zábavy a plných stolov. Ale väčšinou tam chýba Ježiš, lebo mnohí zabudli, že Vianoce sú sviatky, kedy si pripomíname Jeho narodenie. Vtedy sa doslova nebo sklonilo k zemi, lebo sám Boh zostúpil na zem, aby nám priniesol pokoj, radosť, lásku, spasenie a večný život. O tom sú pravé Vianoce. Všetko ostatné je navyše, nepodstatné, pozlátka a komercia. My kresťania si však každý rok pripomíname ten úžasný dar od Pána Boha – daroval nám Svojho Syna – nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista. 

Zaida C. de Ramón: Ježiš – to sú Vianoce

 

Ako túžobne je očakávaný čas Vianoc!

Treba sa zabávať, je čas oslavovať.

Aj keď nevieš, prečo oslavovať. Ak nepoznáš Pravdu,

si vtiahnutý do hurhaja okolo toho,

čo nie sú skutočné Vianoce.

Milé sestry a bratia, milí čitatelia nášho Pohľadu!

Brat Štefan Urbašík ma požiadal, aby som napísal osobné svedectvo o svojom živote s Pánom Ježišom a o tom, ako napĺňam príkaz daný Pánovým učeníkom zo Sk 1,6-8. Samozrejme, aj keby učeníci mali povestné sedemmíľové čižmy, tak by celý svet s evanjeliovou zvesťou za ich krátkeho pozemského života neobehali. Skutky apoštolov sú vzácnym svedectvom o tom, ako z moci Ducha svätého cirkev rástla najprv v Jeruzaleme, potom v Júdsku, Samárii a úlohu niesť evanjeliovú radostnú zvesť o zmŕtvychvstalom Pánovi plnili iní, najmä Saul, kresťanským menom apoštol Pavel. Šíriť evanjelium je odvtedy trvalá a stála úloha pre nás všetkých, ktorí sme tejto zvesti uverili. 

Search

Časopis Pohľad

Slovo

Zjavenie 19, 11-16 Potom som videl otvorené nebo. Ajhľa: biely kôň, a Ten, čo sedí na ňom, sa volá Verný, Pravý a spravodlivo súdi a bojuje, Jeho oči – ohnivý plameň, na hlave mnoho diadémov, napísané meno, ktoré nepozná nikto, len On sám, odetý do plášťa, zmáčaného krvou, a Jeho meno: Slovo Božie. Nebeské vojská, odeté do bieleho, čistého jemného ľanu, Ho sprevádzajú na bielych koňoch. Z úst Mu vychádza ostrý meč, aby ním bil národy. On ich bude spravovať železným prútom a sám bude tlačiť vínny list rozhorčeného hnevu vševládneho Boha. Na plášti a na bedrách má napísané meno: KRÁĽ KRÁĽOV A PÁN PÁNOV.