Kresťanstvo a islam v 2. polovici 19. storočia
Keď uvažujem nad kresťanstvom v 2. polovici 19. storočia, zdá sa mi, akoby som videl paralelu s Jóbom, hlavne od 5. verša prvej kapitoly. Misionári z rôznych európskych krajín niesli radostnú evanjeliovú zvesť o našom Pánovi a Spasiteľovi Ježišovi Kristovi aj z imperialistického Anglicka a Francúzska a hlásili, že pre Krista získavali nové a nové územia /verše 5-11/. Satan si však vyvolil svojich paholkov a začal siať semeno ducha rozvratu /verš 12/. V roku 1859 vyšla Darwinova kniha „Pôvod druhov“ a v roku 1873 „Pôvod človeka“. Knihami „Kapitál“, „Komunistický manifest“ a tiež s ďalšími spismi dvojice teoretikov rozvratu nastupuje satanská socialistická ideológia k svojim krvavým začiatkom. Marx a Engels zakorenili bezbožný materialistický svetonázor, ktorý tvorivo rozvinuli do zhmotnenej podoby absolútneho zla Vladimír Uľjanov a jeho obdivovateľ vo švajčiarskom exile - Benito Mussolini. Tam v krásnej krajine pod majestátnymi Alpami v tichu knižníc dláždil budúci revolucionár z ďalekých brehov Volgy cestu do pekla miliónom ľudí a drobný podvodník z Talianska ho vtedy obdivoval, až kým ho pre mnohé neprístojnosti zo Švajčiarska doživotne nevypovedali. Pán Ježiš povedal: Po ovocí poznáte ich. Obete oboch vražedných ideológií - boľševizmu a fašizmu - ukazujú, kam vedie popretie Kristovej lásky v tomto svete. Ďalším „bohabijcom“ by som nazval nemeckého filozofa Fridricha Nietzeho. Nechcem sa tu zaoberať nekresťanskými filozofiami, ale chcem ukázať, že kým kresťania na východe Európy sú dnes vraždení aj pre svoju vieru a vydávajú úžasné svedectvá pevnosti a vernosti Kristovi tvárou v tvár mohamedánskym vrahom, ako som spomínal, že to bolo v Bataku, tak západná Európa upadá postupne do nihilizmu, materializmu a odpadáva od Kristovej lásky.
Jób - verše 13-19 nás budú sprevádzať, ako to s veľkou ľútosťou cítim, cez moje dnešné a možno aj, ak Boh dá, aj budúce pojednávanie o vzťahu islamu a kresťanstva, a to nasledovne: Bill Warner, šéf amerického Centra pre štúdium politického islamu vo svojom pojednávaní „1400 rokov hrôzy“ uvádza k nášmu dejinnému obdobiu „LEN“ 250- tisíc zavraždených Arménov. Všimnite si však obete vzbúrených kresťanských Slovanov na Balkáne, o ktorých som písal minule. O nich nehovorí. Vo svojich pojednávaniach eviduje iba 548 bitevných stretnutí s počtom viac ako 10- tisíc mŕtvych počas 1400 rokov vzájomnej interakcie medzi kresťanstvom a islamom. Bill Warner má však veľmi podrobne spracované „súkromné“ džihádistické útoky, počnúc dňom 11. 09. 2001, teda od útoku na Dvojičky, a to sú tiež ohromujúce čísla. Takisto nehovorí o obetiach bojových stretov britských či francúzskych koloniálnych vojsk so vzbúrenými mohamedánmi v Afrike. Napríklad v roku 1856 založil De Lesseps „Spoločnosť Suezského prieplavu“ a po mnohoročnom úsilí bol prieplav dokončený a daný do prevádzky v roku 1869. O šesť rokov predal egyptský panovník Ismail svoj podiel na akciách „Spoločnosti . . .“ britskej vláde a Briti sa mu do krajiny „nasáčkovali“ v roku 1882. Ismail menoval sira Charlesa Gordona guvernérom Sudánu. Proti britsko-egyptskej okupácii vypukla vzbura a Gordon bol zabitý. Trestná výprava vedená sirom Herbertom Kitchnerom vzburu krvavo potlačila a obnovila koloniálnu závislosť Sudánu formálne od Egypta, v skutočnosti od Britov. Na Berlínskej konferencii konanej na prelome rokov 1884 a 1885 si koloniálne mocnosti rozparcelovali Afriku a prípadné vzbury miestneho domorodého obyvateľstva kruto potlačili. A. Hourani vo svojich „Dejinách arabského sveta“ spomína tieto masakre, ale o masakroch pravoslávnych Slovanov na Balkáne nehovorí, hoci v osmanskom vojsku bolo veľa Arabov. Všíma si však boj Maroka so Španielmi o Ceutu či iné prejavy európskeho imperializmu a jeho kultúry.
V nami sledovanom období po období tanzimátu, o ktorom som už písal, došlo však k stretu civilizácií a ľudská krv nekvapkala, ale doslova tiekla v potokoch či riekach. Ako napísal Huntington v svojom spise „Stret civilizácií“:
Civilizace nejsou identické s rasami. Lidé stejné rasy mohou být rozděleni civilizací; lidé rozdílných ras mohou být v civilizaci spojeni. Například velká misijní náboženství, křesťanství a islám, vládnou ve společnostech mnoha ras. Hlavní rozdělení mezi skupinami lidí se týká jejich hodnot, víry, institucí a sociálních struktur, nikoliv jejich tělesné výšky, tvaru hlavy nebo barvy pleti.
Inde Hungtingtom spomína, že islam má krvavé hranice a kde ich niet, tam ich urobí. Toto vidíme na dnešných západných veľkomestách.
Spoločenský otras po napoleonskom vpáde do Egypta vyvolal v Osmanskej ríši totálny zmätok a potrebu zavedenia reforiem, čo som spomínal, keď som písal o tanzimáte a likvidácii janičiarov. Reformná ústava z roku 1876 navrhla sultanát zmeniť na konštitučnú monarchiu a obyvatelia sa mali zmeniť na „osmanských občanov“. Nová osmanská ústava už nepostačovala Slovanom na Balkáne, maloázijským Grékom, ale hlavne Arménom, u ktorých začali klíčiť myšlienky na národnú samostatnosť /Azad Hajastan/, či už ako spomienka na prvý kresťanský štát na svete, ale aj ako reakcia na neustále šikanovanie zo strany väčšinového mohamedánskeho obyvateľstva. Arméni a Aramejci mali neustále počas existencie Osmanskej ríše problémy s Kurdami, Čerkesmi, Azermi a Turkménmi. Naopak, novou ústavou boli nadšené prevažne mohamedánske národy ríše napríklad Albánci, ale prijali ju pozitívne aj Židia a kresťania z Arabov. Európa očakávala viac občianskych práv, ale na trón v ten rok nastúpil Abdulhamit II. a bolo po všeobecných reformách, pretože sultán následné vojenské neúspechy vo vojne s Rusmi pripísal slabosti predchodcov voči európskym veľmociam. Ako kalif zavrhol osmanské občianstvo a postavil sa na platformu panislamizmu, kde z pochopiteľných dôvodov nebolo miesto pre kresťanov. Sultán vedome manipuloval aj s Kurdmi v snahe obmedzovať nároky kresťanov - hlavne Arménov, pretože kresťania ovládali celý hospodársky život krajiny. V ich rukách bol medzinárodný aj vnútorný obchod, bankovníctvo a finančníctvo. Od druhej polovice 19. storočia tvorili kresťania a tiež niektorí Židia strednú a vyššiu triedu v mestách a najúspešnejší tvorili elitu ríše. Vyššie spoločenské postavenie dosahovali Turci a Arabi cez pozemkové vlastníctvo, náboženskou, úradníckou alebo vojenskou kariérou. Prehľad o kapitálových investíciách do osmanskej ekonomiky, ako sa uvádza na začiatku knihy „Katastrofa křesťanů-likvidace Arménů, Asyřanů a Řeků v Osmanské říši“ autorského kolektívu Michala Řoutila z Edice Pro Oriente, ukazuje nepomer medzi hospodárskou aktivitou mohamedánskej majority a kresťanskými minoritami. Podiel mohamedánskeho obyvateľstva na investíciách ríše bol iba 15 %, grécky 50 %, arménsky 20 %, židovský 5 % a ostatný zahraničný. Celé finančníctvo ríše bolo v rukách nemoslimov. Zo 40 bankových domov registrovaných v Istanbule bolo 12 Grékov, 12 Arménov, 8 Židov, 5 Levantíncov /ostatok zahraničné, licencované/. Táto prevaha bola dôsledkom vyššej úrovne vzdelania kresťanského obyvateľstva, keď podľa štatistík z roku 1896 napríklad Gréci a Arméni mali v Istanbule viac ako 100 základných škôl. Na stredných školách sa vzdelávalo 31 000 moslimských žiakov a na nemoslimských 76 000. V zahraničí študovalo 7 000 prevažne kresťanských žiakov.
Prehratá vojna na Balkáne a tlak Ruska v Zakaukazku do oblastí obývaných Arménmi podnietil ostrakizáciu kresťanov. Z dhimmí-chránených sa stali nebezpeční kolaboranti s „nepriateľskými“ veľmocami a vnútorní nepriatelia. Arménske historické nároky sa zväčša kryli s teritoriálnymi nárokmi ich odvekých nepriateľov Kurdov, hoci títo neboli definovaní do osobitného milletu a ani ako národ, ale boli súčasťou milletu-i hakime čiže vládnuceho, a tým privilegovaného zo strany šariátneho práva. So Sanstefanským mierom sa Osmani ani Rusi neuspokojili a bolo len otázkou času, kedy medzi nimi dôjde k novej vojne. Neúroda a zvýšenie daní, rozvrat v hospodárstve a povojnový chaos v ríši spojený s pocitom ohrozenia mohamedánskeho obyvateľstva, vyústil v Sýrii a celej Levante do obrovských krvavých masakrov kresťanov v roku 1860. Ak veľmi precízny Bill Warner uvádza iba 250- tisíc obetí, verím, že ich mohlo byť aj viac. Sultán Abdulhamit II. bol od tejto chvíle v európskej tlači vykresľovaný negatívne a prisúdili mu prezývku krvavý sultán. Dobové karikatúry ho predstavujú ako sadistického monarchu stojaceho so zakrvaveným mečom nad mŕtvolou kresťana. Na inej karikatúre vidím malinkého „sultánika“, sediaceho na diváne, skrčeného pred mohutnou, sebavedomou postavou britského veľvyslanca sira Henry Layarda, ktorý bol aj vynikajúcim archeológom a vykopal Ninive. Na inej karikatúre z roku 1878 Bismark a Salisbury pomáhajú vstať zdrvenému sultánovi s amputovanou nohou, na ktorej je napísané Balkán. Britský premiér v blahosklonnej póze s úškrnom na tvári sa na nich povýšenecky díva. Táto karikatúra najlepšie vystihuje situáciu po Berlínskom kongrese. Arméni, Slovania z Balkánu, Rumuni a Rusi tu nezavadzajú a sú mimo hry. Rusi nemajú prístup k úžinám, a tak Disraeli môže byť nanajvýš spokojný a neprekáža mu starostlivosť Nemcov o raneného sultána. Spojenie Nemecka a Turecka sa ukáže ako katastrofa o pár desaťročí, keď vypukne prvá svetová vojna a Briti budú bojovať proti Turkom.
S vládou Abdulhamida II. neboli spokojní len vraždení a prenasledovaní kresťania, ale aj mladá generácia Turkov odchovaných na zahraničných univerzitách, ktorí sa vyšvihli na určitú úroveň v štátnej správe alebo vo vojsku a zastarané štruktúry im bránili v ďalšom kariérnom raste. Niektorí z týchto mladých Turkov videli budúcnosť Turecka v obnovení tanzimátnych reforiem a začali presadzovať ideu liberálneho osmanizmu, ale početnejšia a hlavne militantnejšia skupina sa priklonila k vypätému tureckému nacionalizmu a založila v roku 1895 v Paríži tajný spolok: Výbor jednoty a pokroku Ittihat. Mladoturci rozpútali revolúciu a donútili sultána obnoviť ústavu v roku 1908 a o rok ho poslali do vyhnanstva v meste Solún. Liberáli hľadali pomoc aj u netureckých obyvateľov krajiny, ale Ittihat sa obrátil proti netureckým moslimom a samozrejme kresťanom v ríši. K despócii a islamu mladoturci pridali nacionalizmus a tieto tri ideológie boli základom budúcej genocídy kresťanov. O tom, ak Boh dá, napíšem nabudúce.
.: Autor: Milan Zajac