Vytlačiť

Začiatok úpadku Osmanskej ríše

Keď pamätného 12. septembra 1683 poľská husária vedená kráľom Jánom Sobieskim a spojenecké vojská kresťanských krajín triumfovali pred Viedňou a porazili Osmanov, kráľ poslal veľkovezírov strmeň a napísal v liste svojej manželke: „...všetko ma to bozkávalo, objímalo, nazývalo svojím salvatorom. Všetok prostý ľud mi bozkával nohy, ruky, šaty....Ten, ktorého noha bola v tomto strmeni, pre lásku Božiu bol porazený.“ Pápežovi do Ríma poslal list, kde napísal, parafrázujúc Cézara : „...venimus, vidimus et Deus vicit /prišiel som, videl som a Boh zvíťazil /“ a venoval mu ukoristenú zelenú zástavu, objavenú po bitke na bojovom poli, keďže bola považovaná za Mohamedovu zástavu džihádu. Pápežovi ju doniesol Poliak Ján Denhoff, žijúci v Ríme. V skutočnosti to, žiaľ, nebola pravá zelená Mohamedova zástava džihádu, ktorú Mehmed IV. prikázal vztýčiť nad dobytou Viedňou. Tú zachránil a odniesol Kara Mustafa do Belehradu. Zvyšky svojho vojska pobiede skonsolidoval veľkovezír až pri Rábe. Z porážky obvinil budínskeho pašu Ibrahima a dal ho popraviť. Autentická „svätá“ Mohamedova zástava je v súčasnosti uchovávaná v Mešite sultána Eyüpa (po turecky: Eyüp Sultan Camii) v Istanbule. Nazýva sa :„Sinjaqu 'sh sharif“. Vyrobená je z hodvábu, vrchná časť je zelená, vyšívaná zlatom. V časoch mieru je strážená v sále zvanej „vznešené rúcho“. V tej istej sále sa nachádzajú aj zachované posvätné zuby, sväté fúzy, posvätný strmeň, Mohamedov luk a zelený meč s pošvou. Zlatá rakva obsahuje vlajky a ďalšie predmety. Mešita sultána Eyüpa je prvou mešitou postavenou po dobytí Konštantínopolu sultánom Mehmedom II. Je to jedno z najposvätnejších miest Islamu. Hovorí sa, že ak je táto zelená Mohamedova zástava vztýčená nad mešitou v Istanbule, je to znamenie pre všetkých moslimov, že musia ísť do vojny proti neveriacim!!!

Cisár Leopold sa vrátil z bezpečného útočiska do Viedne a gratuloval kráľovi tak, že urazil celé poľské vojsko. Keď predstavil Ján Sobieski cisárovi svojho syna, ktorý v boji statočne bojoval, tento nadutý Habsburg ani len ruku ku klobúku nepodvihol, čo sa opakovalo aj pri predstavení hajtmanov a senátorov vojska. Manželke Sobieski napísal:

 „...Keď som to videl, div som neskamenel. Naše vojsko bolo rozľútostené, že odmenou za tak veľkú prácu a straty sa im nedostalo ani zloženia klobúka.“ Pravda je, že korisť od Turkov spod Viedne predstavovala 80 vozov privezených do Krakova. Urazený kráľ a jeho vojsko odtiahli od Viedne k Bratislave a potom smer Komárno a Ostrihom. Kráľ sa rozhodol ďalej bojovať. Po bitke boje pokračovali ďalej aj na slovenskom území. Už žiaden zbabelý mier, už žiaden Vašvár! Naopak zavelil do ďalšieho boja a bez diel zaútočil na Parkán /Štúrovo/, kde mu Turci pripravili pascu, v ktorej zahynulo 1500 jeho skvelých bojovníkov. Počkal dva dni na vojsko vojvodu Lotrinského a spolu boj zopakovali. Turci očakávali pomoc od Tökölyho, ale ten na bojisko včas neprišiel. Po víťaznej bitke pri Parkáne zaútočili spojené vojská na Ostrihom a po týždňovom obliehaní sa posádka vzdala za právo na slobodný odchod. Potom kráľ zavelil na odchod domov, pretože vojsko sužovali choroby a necítil žiadnu vďaku zo strany cisára. Pred nimi ustupovala kurucká armáda v smere Sečany, Rimavská Sobota, Košice a Poliaci z Rimavskej Soboty zamierili na Sabinov a poľský Spiš. Kráľ navštívil a kratučko pobudol u hrdinu Viedenskej bitky, korunného maršálka Stanislava Lubomirského v Starej Ľubovni, kde aj skonal jeho ďalší bojový druh a hrdina bitky Mikuláš Sieniawski. Sobieski sa múdro vyhol vojne s Turkami na vlastnom území. Vojnu financoval cisár a pápež.

Pápež Inocent XI. povýšil z vďačnosti deň víťazstva 12. september na sviatok „Mena Panny Márie “ a tiež po víťaznej bitke sprostredkoval dohodu podpísanú v Linzi (Svätá liga) ako spojenectvo proti Osmanom medzi Rímsko-nemeckou ríšou, Poľskom a Benátkami. Od roku 1686 sa pripojilo k Lige aj Rusko. Pokus Francúzov ovplyvňovať priebeh vojny a ostreľovanie prístavu Janov nezmenili jej výsledok. Taktiež útok vojsk Ľudovíta XIV. na Alsasko ešte počas obliehania Viedne dával jasne na vedomie, kde je ďalší nepriateľ Habsburgovcov.

Vďaka postupu Poliakov a ústupu kurucov sa cisárske žoldnierske vojská postupne zmocňovali miest na území terajšieho Slovenska. Kuruci nakoniec pred zimou ovládali už len Košice, Prešov, Bardejov, Užhorod, Mukačevo, Blatný Potok a ešte niekoľko menej významných miest. Generál Aeneas Caprara s vojskom Karola Lotrinského v júli roku 1685 pritiahol pod Nové Zámky. Miestny paša s asi 5000 Turkami odmietol výzvu na kapituláciu, vztýčil žrde so 400 hlavami popravených kresťanov a požiadal nového veľkovezíra o pomoc. Túto pomoc rozdrvil Karol Lotrinský v bitke pri Ostrihome a Caprarovo vojsko úspešne dobylo Nové Zámky. Nastal masaker Turkov, takže prežilo len asi 200 mužov schovaných v mešite a asi 400 žien a detí. Keď sa Caprarovo vojsko v októbri dostavilo pred Košice, mesto sa mu bez veľkého odporu vzdalo. Generál Caprara potom bojoval v habsburgských službách proti Francúzsku. Podmaršal Schultz v snahe zlikvidovať povstanie prepadol pri Prešove kurucký tábor, zmocnil sa veľkej koristi, ale obrancovia mesta sa udatne bránili dokonca tak, že na hradbách bojovali aj ženy a deti. Schultz zmenil cieľ útoku, zmocnil sa Bardejova a Zborova a opäť pritiahol k Prešovu. Mesto po dvoch mesiacoch hrdinskej obrany prinútil kapitulovať. Za tejto situácie varadínsky paša pozval Tököliho na slávnosť a tu ho vierolomne zatkol. 12 tisíc kurucov sa okamžite vzdalo cisárskym, vydali svoje mestá a hrady okrem Mukačeva a obrátili zbrane proti Turkom. Bolo po povstaní. Turci si rýchlo uvedomili svoj omyl, prepustili Tököliho a varadínsky paša bol popravený. Obranu Mukačeva organizovala Tököliho manželka Helena, vdova po Františkovi Rákocim, rodená Zrínska. Jej syn František II. Rákoci mal asi 8 rokov, keď začalo obliehanie a po dvoch rokoch, keď sa cisárske vojská Mukačeva zmocnili, bol daný ako zajatec na prevýchovu Kolloničovi. O ňom sa traduje, že vyhlásil, vraj Uhrov najskôr ožobráči, potom rekatolizuje a nakoniec z nich urobí Nemcov. Okolie Mukačeva bolo neskutočne zničené, dediny vypálené, ľudia vyvraždení. Výmenou za zajatého generála Heistera mohla Helena Zrínska odcestovať za manželom do Turecka. Bolo po povstaní a turecká moc v Uhorsku sa začala rúcať. Postupné oslobodzovanie Uhorska Eugenom Savojským sa stalo nezvratným. Budín bol oslobodený po ťažkých bojoch v roku 1686. Turecké nebezpečenstvo pominulo až v roku 1687 porážkou Turkov v bitke pri Harsány Karolom V. Lotrinským a konečne o dva roky neskôr podpísaním Karlovackého mieru v roku 1689, kedy sa pod vládu Habsburgovcov dostala väčšina územia bývalého Uhorska /až na územie medzi riekami Mura a Tisa/.

Pomsta víťazov nedala na seba dlho čakať. Rekatolizácia krajiny nabrala novú silu a akákoľvek skrivodlivosť voči protestantom bola bez odozvy. V Prešove generál Caraffa zahájil prenasledovanie známe ako Prešovské jatky. Bol to mimoriadny súd, ktorý odsúdil na smrť 24 mešťanov a zemanov z Prešova, okolia i vzdialenejších častí Uhorska. Všetkých obvinili z vykonštruovanej účasti na príprave nového sprisahania. Počas vyšetrovania ich podrobili mučeniu a nakoniec krutým spôsobom popravili. Viacero obetí krivo obvinili, že si dopisovali s Helenou Zrínskou, ktorá vtedy ešte udatne bránila Mukačevo. Z našej oblasti tam bol zavraždený 14. 5. 1687 Jur Bezegh zo Sliača /Rybáre/ a patrón radvanského evanjelického zboru, tunajší zemepán Jur Radvanský. Zomrel pri mučení, jeho telo sťali a rozštvrtili 22. apríla 1687. Snem v Bratislave z roku 1687 odsúhlasil z „vďačnosti“ zmenu uhorskej ústavy. Zrušil voliteľnosť kráľa a uzákonil dedičské nároky rodu Habsburg na trón. Zrušil právo šľachty na odpor panovníkovi platné od roku 1222. Snem udelil amnestiu účastníkom povstania a zrušil Prešovský súd. Snem odporučil, aby veľký počet nemeckých, českých, talianskych a rakúskych magnátov, ktorí sa zaslúžili o oslobodenie, dostalo uhorské šľachtické tituly a „voľné majetky“ /konfiškáty po vzbúrencoch/. Maďarské pluky boli rozpustené pre stratu dôvery a boli prepustení aj vojaci z pevností určených na zbúranie. Títo sa potulovali po krajine a bolo len otázkou času, kedy sa opäť vzbúria. Nespokojní boli prenasledovaní protestanti, nižšia šľachta postihnutá opatreniami „zvláštnej komisie“, ale aj magnáti, ktorých odstavili od rozhodovania o osude krajiny. Všadeprítomnosť žoldnierskeho vojska, ktoré sa správalo ako v okupovanej nepriateľskej krajine, vytvárala tiež nespokojnosť a zúfalstvo poddaného ľudu. Spolu to bolo živnou pôdou pre vznik budúceho posledného stavovského povstania, ktorého vodcom bol František II. Rákoci.

Okrem Poľska najdôležitejšou krajinou na východnej hranici styku islam - kresťanstvo bolo cárske Rusko. V nami sledovanom období bol od roku 1682 ako 10-ročný cár Peter, neskôr nazývaný Veľký, spoluvládcom chorého a vlády neschopného brata Ivana. Samotným vládcom sa stal až po Ivanovej smrti v roku 1696. Inkognito precestoval viaceré európske krajiny a študoval tamojšie pomery. Poznatky z ciest využil na veľkú reorganizáciu a modernizáciu Ruska. Zaujímal sa o všetko, čo mohlo byť užitočné pre budúcnosť krajiny. Anglickej kráľovnej daroval delo, ktoré je vystavené na nádvorí zámku Tower. V roku 1724 sa spoluvlády nad Ruskom ujala jeho manželka Katarína I. Peter Veľký sa preslávil svojou snahou modernizovať Ruskú ríšu, a to v politickom, ekonomickom ako aj kultúrnom smere. Rusko za Petra Veľkého vstúpilo medzi skutočné európske veľmoci. Peter Veľký pokračoval vo vojenských kampaniach namierených proti Osmanskej ríši, Krymskému chanátu a Tatárom obývajúcim stepi pri severnom pobreží Kaspického mora. Po skončení dvoch ťažení získalo Rusko strategický prístav Azov neďaleko ústia rieky Don. Snaha za každú cenu získať pre Rusko prístup k moru narazila na moc Švédov, ale o tom nabudúce.

Vytlačením Turkov z Uhorska začína postupný úpadok mocnej Osmanskej ríše. Na svetovú geopolitickú scénu prichádzajú nové mocnosti: Holandsko, Anglicko. Po smrti Karola II. sa rozpútala vojna o španielske dedičstvo. Habsburgovci stratili Španielsko a na svetovú scénu vystupuje nová budúca európska mocnosť- Prusko, ale aj o tom napíšem viac nabudúce, ak Pán Boh dá.

.: Autor: Milan Zajac