Navigácia

      Tenisové ihrisko - rozpis

Rezervácie:
Tréner:

Noro Gutten, 0944 446 770‬

Gabriel Stach, 0903 487 346

„A to množstvo veriacich bolo jedno srdce a jedna duša: a nikto z toho, čo mal, nič nepokladal za svoje, ale všetko im bolo spoločné. Apoštolovia však veľmi mocne vydávali svedectvo o vzkriesení Pána Ježiša a veľká milosť spočinula na nich na všetkých; medzi nimi totiž nikto nebol núdzny, lebo všetci, ktorí mali polia alebo domy, predávali ich, a čo utŕžili, prinášali, skladali apoštolom k nohám a každému nadelili, koľko potreboval. Tak Jozef, ktorému apoštolovia dali prímenie Barnabáš - v preklade znamená: Syn potešenia - levíta, rodom z Cypru, ktorý mal pole, predal ho a peniaze priniesol a položil apoštolom k nohám.“ (Skutky 4, 32-37)

Pri čítaní tohto odseku ma zaujalo pár informácií. V posledných riadkoch danej kapitoly je písané o duchovnej jednotnosti ľudí a o predávaní majetkov či spoločných zbierkach. Predtým ako začnem riešiť hmotné statky, poviem na dvoch príkladoch, čo mi Boh zjavil o jednotnosti v Duchu, lebo práve týmto poznatkom sa daný odsek začína.

Prvý: Skupine veriacich ľudí bolo povedané: „Dajte tento mesiac desiatok z toho, čo dostanete, na kúrenie kostola.“ Tí, ktorí to spravili automaticky, bez reptania a z presvedčenia, že je to správne, boli v tej veci medzi sebou v Duchu jednotní. Vyhováranie sa a reptanie, hoc aj s kladným výsledkom, do prvej skupiny nepatrí. Len v Duchu je skutočná jednota. To, že niekto aj z tej druhej skupiny napokon dal, bolo výsledkom všetkého iného, len nie jeho duchovnej jednoty s prvou skupinou. Možno dal, lebo nechcel byť iný, či dal a zaprisahal sa, že nabudúce už nedá a podobne. Skrátka spravil to z rozumu a nasilu, avšak tí prví boli vedení Duchom. Druhý príklad: Vieme, že nemáme klamať. Ak si z roboty zoberieme domov povedzme tri tužky bez toho, aby nám to dali, tak je to klamstvo a neobhájime si to ani tým, že v robote ich máme ďalších tisíc a nikomu to nebude chýbať. Tí, čo v tomto príklade vidíme klamstvo, sme jednomyseľní a tí druhí už s nami jednomyseľní nie sú.

Poďme ale ďalej. Z textu nie je celkom jasné, či ľudia predávali domy, v ktorých bývajú a polia, ktoré ich živia, alebo len tie nadbytočné. Nezdá sa mi totižto, že by nejaká rodina predala svoj dom či pole, ktoré ich živí a utŕžené peniaze dala apoštolom k nohám, aby ich použili niekde inde. A ona by potom kam išla? Ak mali malé deti v kolíske, prečo by predávali svoj dom? Množstvo takýchto triviálnych otázok ma viedlo k tomu, že asi predávali to, čo začali pod vedením Ducha svätého pokladať za nepotrebné.

A teda otázka do nášho vnútra. Keďže sa hlásime k Ježišovi, sme teda Jeho Duchom už natoľko zbudovaní, alebo radšej ani nechceme, aby nás až tak zbudoval J, aby sme boli schopní bez reptania a ohŕňania nosom predať naše nadbytočné rodičovské či iné zdedené polia, domy, záhrady a čo ja viem čo ešte iné, čo nevyužívame a utŕžené peniaze dať tým, ktorí to potrebujú? Ktorých vidíme, že majú pomenej? Možno aj medzi známymi v našom okolí by sme takých našli. Veď aj v Písme je zaznačené, že chudobných máme stále medzi sebou (Ev. Jána 12, 8). Alebo sa sami pokladáme za nemajetných a očakávame, že my máme byť tí obdarovaní? Ak patríme do prvej skupiny, tak sa pýtam. Nebolo by nám tých peňazí ľúto? Nenahovárajme si, že v dávnych časoch, kedy ľudia nevlastnili toľko, čo my, nemali problém sa toho mála vzdať. Neznižujme sa k úsudku, že však čo, mali dve hlinené nádoby, tak jednu vzali, predali a peniaze rozdali. Nie sme tiež poväčšine takí istí obyčajní ľudia ako oni? Prevažne žijeme od výplaty do výplaty, či od dôchodku k dôchodku. Nevlastníme ani „tryskáče“, ani vily pri mori... Tiež nás každé usporené euro poteší. A vtedy určite aj ich ten malý peniaz či iný statok, čo horko-ťažko získali, potešil. Podstata ľudí je nemenná. Veď si len predstavme, ako si vieme všetko, čo sa týka vlastnenia nejakej veci, obhájiť. Napríklad: Bývate v dome a je zber železa. Vy ako manželka chcete vyhodiť nejakú rúrku, ktorá sa vám roky „popletá“ popod „nohy“ a manžel už zďaleka kričí, čo to robíš, veď to sa zíde. No opak je pravdou a bude tam ďalších x-rokov. A len takýchto drobností s nepatrnou hodnotou, na ktoré nedáme dopustiť, je nespočetne. Čo už potom ten väčší majetok? Napríklad pole? Máme nevyužitý pozemok, možno kúpený, možno po niekom zdedený alebo možno po rodičoch. Roky to vlastníme, do budúcna možno pre deti šetríme a napĺňa nás to pocitom nejakej finančnej zábezpeky. Rodičia dobre gazdovali, pole pre nás uchovali a ani v čase finančnej núdze, ktorá možno aj ich neraz prikvačila, to nepredali. Tak isto ani my nevieme, čo nás ešte čaká a doma vypestované je predsa len iné ako z obchodu. Tieto logické a ľudsky pravdivé úsudky nás vnútorne zväzujú a keďže to nechceme len tak „prehajdákať“, tak latka nepredajnosti je nastavená pomerne vysoko. No a potom v Biblii čítame to začiatkom spomenuté slovo. Dokázali by sme teda urobiť tak isto ako tí prvotní pre pravdu Božiu zapálení kresťania? Ak sa teda hlásime k Jeho ozajstným nasledovníkom. Konfrontujme teraz toto slovo s naším poznaním. Myslím si, že na tomto príklade dobre vidno, ak sa do seba skutočne pozrieme, ako je to s našou láskou k „majetku“. Ono je všetko v pohode dovtedy, pokiaľ nejde o náš majetok. Presne ako z rozprávky Cisárov pekár: „Ono se dá leccos prominout, ale jakmile se někomu z nás sáhne na majetek, tak to se, prosím, nedá trpět.“ A tu na náš majetok „šahá“ Duch Boží skrze slovo. Či zase až takí veriaci ešte nie sme? A to bolo len „trááááápne“ pole! Slovo dom či iná nehnuteľnosť sa až bojím vysloviť, ehm, teda napísať. Veď to je potencionálna strecha nad hlavou! Veď čo ak...? Všeobecne vieme, že vlastniť nehnuteľný majetok je omnoho lepšie ako hnuteľný. Povieme si: „Toľko iných vecí by sme mohli za to mať, či toľké peniaze by sme zaň mohli utŕžiť a máme to dať všetko iným? Čo sme pochabí?“ Možno sme v tom dome vyrastali a máme naň super spomienky. Poznáte v okolí nejakého núdzneho známeho, ktorému by ste dali všetky vaše peniaze utŕžené z predaja povedzme rodičovského domu a ktorý by ich bol podľa vášho uznania hodný? Asi ťažko, však? A nie ešte k tomu niekomu úplne cudziemu! Veď predsa len veľké pochybnosti by sme častokrát mali aj pri vlastných deťoch, či to dobre podľa našich predstáv využijú a či sa o to budú dobre starať. Aspoň tak ako my. Kto by už len nehnuteľné veci predával, povieme si?! Ono tých dôvodov, ktoré si radi nájdeme, je omnoho viacej, a teda na to všetko môžem povedať jedine nasledovné. No riadne sme sa tu zabývali s naším majetkom, všakže? Hoc ľudia vlastnili niekedy menej ako dnes, ale tiež to bolo ich a tiež na tom lipli. No, nejdem to ďalej rozoberať. Tú ustrašenú skratku „čo ak“ by sme mohli použiť na veľa príkladov. A v neposlednom rade, nezaujímalo by nás to prerozdelenie našich majetkov? Nechceli by sme rozhodovať aj my o tom, kam pôjde útržok z našich peňazí? Spoľahli by sme sa na iných, že rozhodnú správne? Ono v Biblii je napísané, že ľudia predávali, prinášali, skladali a podobne. Je jednoduché povedať si či pomyslieť - no čo, predal pole či dom, však pohoda nie, keby som mal nazvyš, tak aj ja predám... To je síce fakt, ale uskutočnenie už také jednoduché nemuselo byť. A to hovorím o kresťanoch. Ľudia boli rôzni vtedy a sú aj dnes. Napokon hneď na začiatku piatej kapitoly sa o takých píše. Volali sa Ananiáš a Zafira. Tí už duchovne jednotní spolu s ostatnými ochotnými darcami neboli. A ako dopadli? Tak o tom, ak Pán Boh dá a nenastane vytrhnutie či druhý príchod, poviem dačo nabudúce.

Spomenuté príklady som sa snažil aplikovať do nášho života. Do situácií, s ktorými je naša viera z času na čas alebo dokonca aj denno-denne konfrontovaná. Lebo je dobré, keď sa my sami vidíme na mieste tých počiatočných, ešte pre Boha zapálených veriacich, aby sme si možno čo-to uvedomili a neboli nám tie biblické zvesti tak anonymné, že niekedy niekto niekde niečo zažil. Tiež som hriešnik ako ktokoľvek iný a snažím sa poukázať na pominuteľnosť ľudí či vecí, a preto rád do všetkého rýpem. Veci okolo seba a v mojom živote sa snažím posudzovať podľa miery poznania duchovne („Boh totiž zjavil nám to Duchom; lebo Duch skúma všetko, aj hĺbky Božie. Veď kto z ľudí vie, čo je v človeku, ak nie duch človeka, ktorý je v ňom? Tak ani veci Božie nepoznal nikto, iba Duch Boží. My sme však neprijali ducha sveta, ale Ducha, ktorý je z Boha, aby sme vedeli, čo sme z milosti Božej dostali. O tom aj hovoríme, nie síce naučenými slovami ľudskej múdrosti, ale (slovami), ktoré učí Duch. A tak duchovné posudzujeme duchovne. Prirodzený človek, pravda, neprijíma veci Ducha Božieho, lebo sú mu bláznovstvom, a nemôže ich poznať, pretože ich duchovne treba posudzovať. Duchovný však posudzuje všetko, ale jeho nikto nemôže posúdiť; lebo kto poznal myseľ Pánovu, aby Ho učil? My však myseľ Kristovu máme!“ (1. Korintským 2, 10-16)).

A preto dosť jasne vidím, v čom všetkom ako človek „blbnem“ a ako som od všeličoho možného závislý a pri čom všetkom mám viac srdca ako by bolo vhodné. Možno po nás nateraz Boh nechce, aby sme niečo veľké predávali a rozdávali, ale možno nás chce postupne k niečomu vyučiť. Možno k dávaniu desiatku a možno len tak nelipnúť na peniazoch a podeliť sa aj vtedy, keď sa zdá, že nieto z čoho. Ak si povieme, že máme málo a len ťažko potom vyžijeme, tak sa pýtam: „Bola vdova z následného verša pomätená?“ „Ježiš sedel pri pokladnici a prizeral sa, ako ľud hádže peniaze do pokladnice. Mnohí bohatí hádzali mnoho. Prišla aj chudobná vdova a vhodila dva haliere, to jest kodrant. Tu zavolal si učeníkov a povedal im: V pravde vám hovorím: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, ktorí hádzali do pokladnice. Lebo všetci hádzali z prebytku, ale ona zo svojej chudoby vhodila všetko, čo mala, celý svoj majetok.“ (Ev. Marka 12, 41-44) Dala všetko. Ježiš to vedel a pritom nepovedal: „Pozrite sa na ňu, bláznivá ženská, nemá z čoho žiť a ešte aj to málo, čo má, dá. Dnes bude zase ako aj včera hladovať, tak tej už fakt ani ja nerozumiem, takú vieru od ľudí vôbec nevyžadujem...“ Možno si myslíme, že keď budeme mať ešte menej, tak na to alebo na to nám už nevydá. Povieme si, nech radšej dávajú tí, čo majú veľa, tí, čo v tých hrdých domoch bývajú a na tých veľkých autiskách sa vozia. No možno, keď takto zmýšľame a Boh to vidí, tak sme to my, ktorých Boh chce zbudovať a ako odmenu nám zasľubuje požehnanie, ako je napísané: „Prinášajte celé desiatky do pokladnice a v mojom dome bude poživeň; vyskúšajte ma týmto, - vraví Hospodin mocností: Či vám neotvorím okná nebies a nevylejem na vás až nadbytok požehnania!“ (Malachiáš 3,10) Rozmýšľajme o tom.

.: Autor: Radovan Riečan         


 

Search

Časopis Pohľad

Slovo

Ján l3, 34-35 Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa vzájomne milovali; ako som vás ja miloval, aby ste sa aj vy vzájomne milovali. Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete vzájomne milovať.