Zlatý vek islamu a ranofeudálna Európa
V 9. storočí pokračuje na dobytých územiach teror voči kresťanom a inovercom. Pred zverstvami a násilnosťami unikajú posledné zbytky perzských zoroastriánov do Indie, kde prežívajú dodnes ako tzv. Pársovia. V Egypte sa búria koptskí sedliaci proti džizji - dani z hlavy, pretože ich ekonomicky ruinuje. Arabi na revoltu odpovedajú pálením kresťanských kostolov a dovtedy ešte slobodných sedliakov predávajú do otroctva. Európu sužujú neprestajné nájazdy arabských dobyvateľov až do polovice 10. storočia. Za prvých 300 rokov existencie islamu museli čeliť Kréta 6, Korzika 7, talianske pobrežie Jadranu 15, Sardínia 17, Lombardia 19, juh Francie 35, jadro Byzancie /dnes Turecko/ 36, Sicília 42 veľkým bojovým stretom. Najviac však trpeli kresťania v španielskych štátoch León, Kastília, Navarra, pretože temer 8 storočí do ukončenia rekonquisty bolo vyplnených neustálym bojom s moslimskou Andalúziou. Do konca 9. storočia je na území terajšieho Španielska zaznamenaných 90 veľkých bitiek. Západná časť Stredozemného mora bola úplne pod arabskou kontrolou, ale práve v tomto období sa na svetovej scéne objavuje nová námorná veľmoc - Vikingovia.
Dobyvačnými vojnami získali Arabi obrovské územie a vytvorili štátny útvar, ktorý nazývame kalifát. Dobyté územie z rokov 622 až 945 zahŕňalo severnú Afriku, Blízky a Stredný východ, väčšinu Pyrenejského polostrova a zasahovalo až do terajšej Číny a Indie. Záujemcom o historické dáta kalifátov odporúčam Wikipédiu pod heslom Arabská ríša. Zlatý vek islamu, o ktorom tak nadšene píšu poniektorí historici, bol vykúpený neskutočným utrpením porobených národov a zvlášť kresťanov. Pre nás je však dôležitý vzťah víťazných moslimov k podrobeným tzv. káfirom. Im musí byť najskôr ponúknutá možnosť prestúpiť na islam a ak to odmietnu, môžu sa ešte vykúpiť polovicou svojho majetku pred fyzickou likvidáciou. Islam rozdeľuje svet na domény dár al-islám /tiež som sa stretol s výrazom dár al-salam, to je dom mieru, kde niet neveriacich/, dár al-harb /dom vojny/, kde moslimovia vedú džihád v mene Alahovom a len skutočný kalif môže vyhlásiť dočasné prímerie v rámci svätej vojny v špeciálnej doméne dár as-sulh /doména prímeria/, t.j. tam kde špeciálne zmluvy umožňujú koexistenciu moslimov s káfirmi. Jednou z týchto zmlúv sú aj Omarove zákony vyhlásené po dobytí Jeruzalema v roku 638. Podľa nich Židia a kresťania ako ľud knihy /v islame dostali meno dhimmi čiže chránení/ museli zaplatiť špeciálnu daň z hlavy a mali napr. zakázané stavať nové cirkevné stavby, opravovať poškodené cirkevné budovy v moslimských štvrtiach, verejne sa hlásiť k inej viere ako islamu a nesmelo sa brániť, ak chcel niekto na islam konvertovať. Na verejnosti musia kresťania prejavovať rešpekt pred moslimami napr. osobitným oblečením, uvoľnením miesta na sedenie, ak si to moslim praje, nehovoriť hlasne v prítomnosti moslima, nestavať vyššie domy ako moslimské a pod. Bolo zakázané vlastnenie zbraní a nosenie krížov na verejnosti a iné obmedzenia, ktoré sú aj dnes súčasťou šarijátneho práva. Žiaľ, máme už dnes precedentný rozsudok rakúskeho súdu zo Štajerského Hradca rešpektujúci šariátne ustanovenia z 27. 11. 2010, keď rakúsky dôchodca jódlujúci na svojom pozemku rušil svojím spevom moslimských susedov a dostal za to pokutu 800 €.
Kresťanský svet bol v ranofeudálnom období ohrozovaný nielen z juhu islamom, ale aj zo severu Vikingami a expanziou národov z juhoruských stepí, keď chazarský kaganát napadal okolité ríše a napríklad turkické Veľké Bulharsko ovládané chánom Kubratom v roku 668 zničil. Kubratov syn Kij utiekol na severozápad a založil mesto Kyjev a ďalší syn Asparuch vtrhol so svojou hordou do Dobrudže. Tu sa v roku 680 vojensky zrazil s vojskom Konštantína IV. a po víťaznom boji pokračoval na juh, kde sa o rok spojil so siedmimi slovanskými kmeňmi a prijal poplatok od Konštantína IV. Podľa dohody s Rímskou ríšou mal chrániť severozápadnú hranicu na rieke Timok proti Avarom sídliacim vtedy prevažne na maďarskom a našom území. Jeho nástupca Tervel sídliaci v Pliske pomohol znovu nastoliť Justiniána II. na trón, začo obdržal olovenú pečať s nápisom „Matka Božia, pomáhaj césarovi Tervelovi“, získal Zagoru v Tráki a nemalý tribút za pomoc. Odvtedy mohli používať vládcovia Bulharska titul cár. Hoci jeho manželkou mala byť Basileova dcéra Annastázia, nenašiel som zmienku, že by sa viacerí Bulhari už vtedy hlásili ku kresťanstvu. Chán Tervel pomáhal odraziť aj druhý nápor Arabov na Konštantinopol v rokoch 717 a 718. Žiaľ, neskôr vzťahy medzi oboma krajinami boli veľmi komplikované a Bulhari všeobecne prijali kresťanstvo za štátne náboženstvo až za cára Borisa I.
Pápež Lev III. korunoval Karola Veľkého za cisára, a tým obnovil na západe Rímsku ríšu. Takto mal kresťanský svet dvoch politických vodcov a tí mali povinnosť šíriť kresťanskú vieru. Rivalita vo svetskej oblasti sa preniesla aj do cirkevnej a hoci sa ešte stále hovorilo o jednotnom kresťanstve, nebola to už celkom pravda. Nekresťanské štáty podľa tejto doktríny boli odsúdené k podmaneniu niektorou z oboch mocností. Samozrejme, že takáto doktrína viedla aj k tlaku na našich slovanských predkov. Evanjeliovú zvesť o Ježišovi Kristovi počuje síce Pribina z úst latiníkov, ale na obranu nezávislosti Veľkej Moravy povoláva knieža Rastislav vierozvestcov z Byzancie. Zdarné dielo z Ducha Svätého konané misionármi Cyrilom a Metodom medzi Moravanmi bolo násilne potlačené Wichingom. Ako k tomu došlo, záujemca nech si prečíta na: https://sk.wikipedia.org/wiki/Wiching
Metodovi žiaci vyhnaní Svätoplukom a biskupom Wichingom ušli do Plisky a k Ochridu a pod ochranou Borisa I. tu vznikli najvýznamnejšie slovanské kultúrne centrá, odkiaľ sa šírila kresťanská zvesť medzi východných a južných Slovanov spolu so staroslovienskou liturgiou. Bulharská ríša dosiahla svoj najväčší rozmach za Simeona I., keď ovládala väčšinu územia terajších krajín Albánska, Rumunska, Moldavska a tiež územia susediaceho z Pečenehmi na severovýchode a vznikajúcim Uhorským štátom na severozápade. Pre lepšiu predstavu uvádzam, že mestá Pešť, Solnok, Belehrad, Drač boli na západnej hranici vtedajšej Bulharskej ríše. Neustále boje s Byzanciou, novovznikajúcimi štátmi Chorvátskom, Srbskom, Uhorskom a Kyjevskou Rusou oslabili natoľko Bulharskú ríšu, že nedlho po roku 1018 zaniká a jej územie sa stáva na 150 rokov súčasťou Byzancie. Napriek tomu môžeme konštatovať, že v 9. a 10. storočí Slovania na juhu a strede Európy prijali evanjeliovú zvesť.
Aká ale bola situácia na západe kresťanského sveta a na severe a východe Európy v 9. a 10. storočí? V roku 793 nórski Vikingovia spustošili kláštor Lindisfarne a odvtedy Európu sužovali vikingské hordy z Nórska, Dánska a Švédska. Nóri a Dáni plienili hlavne Írsko, Anglicko, Francúzsko a Švédi ovládli Balt a pod menom Varjagovia prenikli cez Volgu a Čierne more až k samotnému Konštantinopolu. Vo Franskej ríši obranný systém vybudovaný Karolom Veľkým zachytil počiatočné živelné vpády Vikingov, ale mohutným nájazdom od polovice 9. storočia už nebolo možné odolávať a tak v roku 911 vzniká po usadení časti Vikingov Normanské vojvodstvo. Od polovice 10. storočia začína aj v Škandinávii proces preberania kresťanstva a trvá zhruba do 12. storočia, keď pôvodné územie slobodných Vikingov sa stalo súčasťou severských kresťanských kráľovstiev. Často sa spomína, že v roku 1066 normanský vojvodca Viliam po víťazstve v bitke pri Hastingse sa stal anglickým kráľom. Menej často, že normanský dobrodruh Robert Guiskard rozvrátil v roku 1091 Sicílsky emirát a založil Sicílske kráľovstvo, ktoré vydržalo až do roku 1816. Bolo to prvé významnejšie územie znovudobyté od mohamedánov. Guiskardov syn Behemund bol významným vodcom prvej križiackej vojny.
Vikingovia zo Švédska silne zasiahli aj do života Slovanov na severovýchode Európy. Poznáme ich pod menom Varjagovia. V roku 882 spojil varjagský bojovník Oleg obchodné strediská Kyjev a Novgorod pod svoju vládu a založil na Rusi vládnuci rod Rurikovcov. Ako perličku uvádzam, že v 14. storočí bolo na Rusi okolo 250 kniežatstiev väčšinou z rodu Rurik a posledným bol moskovský cár Fiodor I., ktorý zomrel v roku 1597. Nás však zaujíma kristianizácia obrovského priestoru dnešnej Ukrajiny a Ruska. Spomína sa už apoštol Ondrej. Na juhu tohto priestoru počas Rímskej ríše bolo byzantské kresťanstvo. Susediaci Chazarský kaganát vyznával určitú formu judaizmu a turkické kmene pri formovaní svojich štátov inklinovali skôr k islamu, ktorý lepšie vyhovoval ich divokej povahe. Koncom 10. storočia sa christianizácia Rusi stala neodvratnou, neúspešná bola latinská misia nemeckého cisára Ota, ale Slovania na Rusi prijali evanjeliovú zvesť podľa byzantského rituálu až za kniežaťa Vladimíra, ktorý tvrdo vojensky upevnil svoju moc a poskytol vojenskú pomoc Byzancii, za čo mu bola prisľúbená princezná Anna za ženu. Po vzbure v Chersone na Kryme, ktorú Vladimír potlačil, bola pokrstená jeho armáda a následne po veľkolepej svadbe v sprievode početného gréckeho kléru sa vrátil do Kyjeva, kde prikázal pokrstiť všetko obyvateľstvo v Dnepri.
Nápor rôznorodých neislamských národov, ktorý hrozil zahubiť kresťanský svet v Európe, sa do 11. storočia stabilizoval a naopak, po usadení opúšťajú pohanské zvyky, zoznamujú sa s kresťanstvom a začínajú kresťansky žiť. Konštatujem, že žiaden z týchto národov nedisponoval vražednou svetovládnou ideológiou a po zoznámení sa s kresťanstvom si ho vyvolili. V duchovnej oblasti tu vidíme, že pohania, čo napadli kresťanskú krajinu, síce rabovali, lúpili a vraždili, no po usídlení a zriadení štátu však prijali evanjeliovú spásnu zvesť pokrstením ich vládcov a tí sa stali šíriteľmi kresťanstva a postupne v ďalších storočiach celá Európa sa christianizuje. Samozrejme, vtedajšie „kresťanstvo“ nemôžeme stotožňovať s naším - očisteným reformáciou, ale aj tak smelo môžeme konštatovať slovami Sk 5,14 : „A čím ďalej tým viac pribúdalo veriacich v Pána, mnoho mužov a žien. “
Na východe v 11. storočí vyvstáva kresťanstvu nová smrteľná hrozba. Seldžuckí Turci prijali islam a prepadli Rímsku ríšu. Sultán Sulejman si dáva meno Gazi /svätý bojovník/, usadzuje sa v Nikei 100 míľ od Konštantinopolu. Tu, kde bola prvá všeobecná cirkevná synoda, sa posmešne popiera Kristova božská podstata a kresťanstvu hrozia nové krvavé jatky. Ak Pán Boh dá, o tom napíšem nabudúce.
.: Spracoval: Milan Zajac
