10.7.2011 -- Citát z Biblie: Luk.15/20 I vstal a išiel k otcovi. Keď bol ešte ďaleko, uzrel ho otec, zľutoval sa, pribehol, padol mu okolo krku avybozkával ho.
Je čas spomienkových stretnutí po základnej škole, po maturite, povysokej škole, prípadne iných, aj náboženských udalostí. Tam sa zvykne spomínať. Z rodinných udalostí radšej spomenieme tie pre nás úspešnejšie.
V prvej časti sme hovorili o synovi, ktorý si žiadal podiel na majetku so snahou ujsť z domácej klietky a užívať si. Všetko však prehajdákal a padol do ničoty. Spomenul si na otca a vedený duchom pokory sa rozhodol vrátiť domov. Čím sa však mohol pochváliť? Diplomom? Nesie domov fotografie z úspešného života? Nič také, len ide z tej slobody so sklopeným zrakom. Zaujímavé, že na klietke neboli a nie sú zavreté dvere a mreže akosi nevidieť. Vidí len starého vráskavého a nemoderného otca. Čuduj sa svete, na jeho tvári nie je posmešný výraz, ale láskavý úprimný úsmev. Žiadna trstenica, ale otvorená náruč. Núka sa nová stratégia. My by sme využili umenie komunikácie. Otec však nekomunikuje podľa situácie. Aj syn ide rovno k veci. " Otče, zhrešil som proti nebu i proti tebe a nie som viac hoden menovať sa tvojím synom. ´Pod ťarchou spomienok sa úprimne kajá. Otec, starý dobrák, ako by tie slová ani nepočul. Nevyčíta, nemoralizuje, nedáva podmienky. Pre neho je dôležité len jedno, že sa syn vrátil. Syn pochopil, že otec nie je bachar a domov nie je väzením. Otec naopak dáva príkaz odiať ho, dať mu prsteň a nachovať ho. Zdá sa, že je to starý blázon. Staršiemu synovi , ktorý sa čuduje, to úprimne odôvodňuje " Lebo tento brat bol mŕtvy a ožil, bol stratený a našiel sa." Tento príbeh nie je iba o rodinných vzťahoch. Je to tak medzi Otcom Bohom a nami neposlušnými deťmi. Je tu vždy šanca vrátiť sa do slobody nebeského Otca, ktorý trpezlivo čaká s otvorenou náručou. Je tu čas a ponuka na návrat domov, do náruče otcovej. Hovorím Vám, taká bude radosť v nebi nad jedným hriešnikom, ktorý činí pokánie, ako nad deväťdesiat deväť spravodlivými, ktorí nepotrebujú pokánia. Luk 15/ 7
V prvej časti sme hovorili o synovi, ktorý si žiadal podiel na majetku so snahou ujsť z domácej klietky a užívať si. Všetko však prehajdákal a padol do ničoty. Spomenul si na otca a vedený duchom pokory sa rozhodol vrátiť domov. Čím sa však mohol pochváliť? Diplomom? Nesie domov fotografie z úspešného života? Nič také, len ide z tej slobody so sklopeným zrakom. Zaujímavé, že na klietke neboli a nie sú zavreté dvere a mreže akosi nevidieť. Vidí len starého vráskavého a nemoderného otca. Čuduj sa svete, na jeho tvári nie je posmešný výraz, ale láskavý úprimný úsmev. Žiadna trstenica, ale otvorená náruč. Núka sa nová stratégia. My by sme využili umenie komunikácie. Otec však nekomunikuje podľa situácie. Aj syn ide rovno k veci. " Otče, zhrešil som proti nebu i proti tebe a nie som viac hoden menovať sa tvojím synom. ´Pod ťarchou spomienok sa úprimne kajá. Otec, starý dobrák, ako by tie slová ani nepočul. Nevyčíta, nemoralizuje, nedáva podmienky. Pre neho je dôležité len jedno, že sa syn vrátil. Syn pochopil, že otec nie je bachar a domov nie je väzením. Otec naopak dáva príkaz odiať ho, dať mu prsteň a nachovať ho. Zdá sa, že je to starý blázon. Staršiemu synovi , ktorý sa čuduje, to úprimne odôvodňuje " Lebo tento brat bol mŕtvy a ožil, bol stratený a našiel sa." Tento príbeh nie je iba o rodinných vzťahoch. Je to tak medzi Otcom Bohom a nami neposlušnými deťmi. Je tu vždy šanca vrátiť sa do slobody nebeského Otca, ktorý trpezlivo čaká s otvorenou náručou. Je tu čas a ponuka na návrat domov, do náruče otcovej. Hovorím Vám, taká bude radosť v nebi nad jedným hriešnikom, ktorý činí pokánie, ako nad deväťdesiat deväť spravodlivými, ktorí nepotrebujú pokánia. Luk 15/ 7
Zapísal: Mgr. Štefan Urbašík