Každý deň nám prináša nové výzvy, nové rozhodnutia, nové okolnosti. Častokrát musíme čeliť nepríjemnej realite, stresu, následkom svojich konaní a pod. Sú veci, ktoré dokážeme odhadnúť, dokážeme predpokladať ich priebeh a ich koniec. Vo väčšine prípadov to však neplatí a my musíme vykročiť „do neznáma“. Ako ľudia môžeme konať inštinktívne, pudovo, racionálne alebo pocitovo. Ako kresťania konáme na základe našej viery a dôvery v Boha a Jeho Vševedúcnosť. Tak by to malo resp. mohlo vyzerať. Vyžaduje to však veľa odhodlania vložiť sa do Jeho rúk a niekedy aj potrebné množstvo odvahy. Pozrime sa na jeden veľmi známy biblický príbeh. Je o Petrovi, ktorý sa na základe Ježišovho vyzvania vydal naprieč rozbúrenému moru.
Bola hlboká noc. Presnejšie, už bolo niekoľko hodín pred svitaním, keď učeníci zbadali svojho majstra – Ježiša, ako chodí po vode. Mysliac si, že je to prízrak, sa pochopiteľne predesili. Ježiš však všetko objasnil slovami: „Vzmužte sa, Ja som, nebojte sa!“ (Mt 14,27). Táto odpoveď asi nebola dostatočne presvedčivá, vzhľadom na Petrovo „ultimátum“, mimochodom veľmi odvážne, ktoré hovorilo – „Ak si to Ty, rozkáž mi prísť po vode!“ Ktovie, Peter asi čakal rezignáciu z opačnej strany alebo sa predsa len raz v živote túžil prejsť po vode? Išli by ste vy do takého rizika? Asi len s podobnými očakávaniami ako Peter, že by druhá osoba uznala, že vaša požiadavka je neuskutočniteľná, príliš nadprirodzená, vymykajúca sa všetkým doteraz známym fyzikálnym zákonom a skrátka by sa zvrtla na opätku a nechala vás naďalej odpočívať v pohodlí vašej loďky. Lenže tá dotyčná osoba bola Boží Syn. A to je prúser. On totiž hovorí: „POĎ!“ (Mt 14,29a). Aj pre Petra to bol prúser. Ocitol sa v chúlostivej situácii. Túžil poznať pravdu a tá ho konfrontovala s naoko skutočne nebezpečnou výzvou. V Písme sa nedočítame o nijakom jeho zaváhaní. Stojí tam: „I vystúpil Peter z lode, chodil po vode a šiel k Ježišovi.“ (Mt 14,29). Myslím si, že to nebolo zďaleka tak jednoduché. Vodná hladina ani trochu nepripomínala pokojné jazierko, kde si občas radi vyrazíme na piknik alebo vychádzočku. Každú chvíľu sa na nej znova a znova objavovali vodné titany, vlny vzbudzujúce rešpekt, priam až hrôzu. Ktorá ľudská bytosť by sebavedome, bez akýchkoľvek pochýb vykročila do takého chaosu? Chcelo to nájsť v sebe veľké množstvo odvahy. Chcelo to nájsť veľké množstvo viery urobiť prvý krok. Nie je ťažké dávať ultimáta, nie je ťažké hovoriť veľké reči typu – ja vykročím! Najťažšie je urobiť prvý krok. Krok do neznáma. Krok viery. Každý ďalší krok je istejší, odhodlanejší.
Toto je podobenstvo aj do nášho života, kde vlny a burácajúce more predstavujú svet so všetkými jeho nástrahami a nebezpečiami. Sú to možno častokrát ľudia, ktorí nás navádzajú na zlé chodníčky, sú to pokušenia, ktoré číhajú za každým rohom. Je to snáď aj naše staré „ja“, ktoré sa tak rado ozýva a nie a nie nám dať pokoj. Všetko toto atakuje našu vieru a snaží sa ju dostať do úzadia. Všetko spomínané sa snaží zatieniť Pána Ježiša, ktorý pevne stojí uprostred búrky načahujúc k nám svoju láskavú pomocnú dlaň. Peter uveril Ježišovi a vykročil. Komu uveríš ty?
Na záver sa však vynára ešte jedna zabudnutá otázka. Končí sa to všetko tým príslovečným prvým krokom? Sme už potom v suchu? Za vodou? Už sa len pohodlne vezieme? Či skončil Abrahám pri tom, že vstal s rodinou a odišli do neznámej zeme, ktorú im sám Boh zasľúbil? Či skončil Noe pri pribití prvej dosky veľkého korábu? Od začiatku až do konca boli verní Božej výzve: „POĎ! Urob to, čo ti hovorím! Ver mi!“ Lebo ak viera nepredchádza a nesprevádza ju každý ďalší krok, potom nás pochybnosti, strach a neistota pomaly, ale isto začnú ťahať smerom „dolu“ a skončíme ako Peter, o ktorom sa ďalej píše: „Ale vidiac, že je vietor, preľakol sa Peter i začal sa topiť...“ A tak, kto si myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol. (1Kor 10, 12). Hľaďme na Ježiša - toho, ktorý má moc utíšiť každú búrku, ktorý má pod kontrolou všetky okolnosti, ktorý povyšuje ponížených a ponižuje povýšených, ktorý nám dáva priehrštím, keď mu my s pokorou odovzdáme len málo. A nech je s Jeho pomocou každý krok krokom viery a každý deň novou výzvou preskúmať nepoznané neznámo. Amen!
Toto je podobenstvo aj do nášho života, kde vlny a burácajúce more predstavujú svet so všetkými jeho nástrahami a nebezpečiami. Sú to možno častokrát ľudia, ktorí nás navádzajú na zlé chodníčky, sú to pokušenia, ktoré číhajú za každým rohom. Je to snáď aj naše staré „ja“, ktoré sa tak rado ozýva a nie a nie nám dať pokoj. Všetko toto atakuje našu vieru a snaží sa ju dostať do úzadia. Všetko spomínané sa snaží zatieniť Pána Ježiša, ktorý pevne stojí uprostred búrky načahujúc k nám svoju láskavú pomocnú dlaň. Peter uveril Ježišovi a vykročil. Komu uveríš ty?
Na záver sa však vynára ešte jedna zabudnutá otázka. Končí sa to všetko tým príslovečným prvým krokom? Sme už potom v suchu? Za vodou? Už sa len pohodlne vezieme? Či skončil Abrahám pri tom, že vstal s rodinou a odišli do neznámej zeme, ktorú im sám Boh zasľúbil? Či skončil Noe pri pribití prvej dosky veľkého korábu? Od začiatku až do konca boli verní Božej výzve: „POĎ! Urob to, čo ti hovorím! Ver mi!“ Lebo ak viera nepredchádza a nesprevádza ju každý ďalší krok, potom nás pochybnosti, strach a neistota pomaly, ale isto začnú ťahať smerom „dolu“ a skončíme ako Peter, o ktorom sa ďalej píše: „Ale vidiac, že je vietor, preľakol sa Peter i začal sa topiť...“ A tak, kto si myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol. (1Kor 10, 12). Hľaďme na Ježiša - toho, ktorý má moc utíšiť každú búrku, ktorý má pod kontrolou všetky okolnosti, ktorý povyšuje ponížených a ponižuje povýšených, ktorý nám dáva priehrštím, keď mu my s pokorou odovzdáme len málo. A nech je s Jeho pomocou každý krok krokom viery a každý deň novou výzvou preskúmať nepoznané neznámo. Amen!
Autor: Kia Murínová