V minulých častiach sme začali skúmať, čo Božie slovo hovorí o spasení, ako (a či vôbec) si ho môžeme zaslúžiť. Robíme tak preto, aby sme ukázali, že biblické evanjelium je iné ako to, čo učí rímsko-katolícka cirkev. Nie každý, kto sa považuje za znovuzrodeného, ním naozaj aj je. Už od čias prvej cirkvi sa začali prezentovať rôzni „Ježišovia“ a rôzne evanjeliá a my musíme rozsudzovať, ktoré je to biblické. Biblické evanjelium hovorí, že my sme boli zlí, skazení a vzdialení od Boha. Ale Boh plný milosti a lásky nás vykúpil len a len pre Svoju milosť. Je to dar, ktorí sme si vôbec nezaslúžili a môžeme ho prijať len a len vierou. Ježiš na kríži urobil tú najväčšiu výmenu - všetky naše hriechy sú zložené na Neho a celá Kristova spravodlivosť je zložená na nás. Toto dielo, požiadavka spravodlivého Boha, aby hriech bol potrestaný, je dokončené úplne, nie je potrebné a ani možné k nemu niečo pridávať. Ježiš sa za nás obetoval, jeho obeť bola dokonalá, ňou navždy zdokonalil tých, čo sa dajú posvätiť. 

Potom sme konfrontovali toto biblické evanjelium s časťami náuky rímsko-katolíckej cirkvi. Videli sme, že ich učenie je iné ako biblické evanjelium – je to iné evanjelium a hovorí o inom Ježišovi ako Biblia. A hovorí aj o tom, že ak niekto verí evanjeliu tak, ako ho popisuje Biblia – jedine Ježiš, jedine milosť, jedine viera – nech je prekliaty.

Budeme pokračovať svedectvom brata Martina (z Moravy). Martin je človek, ktorý ešte pred tromi rokmi predstavoval takého galatského veriaceho. Mal vieru, ale mal aj skutky a myslel si, že vďaka nim sa postupne prepracuje až do neba. Po narodení bol pokrstený do rímsko-katolíckej cirkvi. Vyučovala ho hlavne babička, chodil do kostola. Žil taký „správny“ kresťanský život – aspoň podľa neho – pretože ostatní boli akoby mimo. Neboli v tej „pravej“ cirkvi, ktorá tu je už 2000 rokov. Puberta bolo obdobie, kedy sa Martin vzbúril proti Bohu, povedal si, že Boha nepotrebuje, nechodil do kostola, nechodil na prijímanie, vôbec nepraktizoval vieru. V období vysokej školy sa k Bohu zase vrátil. Vrátil sa do kostola, vrátil sa na omše, zistil, že Ho potrebuje, že Ho potrebuje viacej a hľadal k Nemu cesty, hľadal k Nemu prostredníkov. A cesty aj prostredníci mu boli ponúknutí. Začal viacej študovať zjavenie Panny Márie, veril, že toto zjavenie je pravdivé. Zjavenie tvrdilo, že keď budeme dodržiavať rôzne novény, ružence, že sa dostávame bližšie k Bohu, keď dodržíme určité veci, máme zaistenú pokojnú smrť. On sa snažil ich dodržiavať. Bol v tom poctivý a radoval sa. Navštevoval rôzne pútnické miesta, klaňal sa pred sochou Panny Márie, modlil sa pred ňou na kolenách a v duchu si hovoril, že je lepší ako tí ostatní katolíci, ktorí to nerobia, pretože toto ho vlastne približuje k Bohu. Áno, veril Bohu, veril, že Ježiš za neho zomrel, ale... – tu nasleduje dlhý výpočet činností a vecí, ktoré robil, aby bol spasený. Napríklad – na pútnických miestach sa predávali posvätené medailóniky, tak ich nosil na krku. Ak ich človek nosí na krku a verí, že Panna Mária je s ním, tak ho ochraňujú. Medzi katolíkmi je známy jeden obraz, ktorý sa volá „Božie milosrdenstvo“, kde je vyobrazený Ježiš Kristus. Zjavenie Faustíne Kovalskej hovorí, že keď tento obraz budú ľudia uctievať – to jej vraj povedal priamo Ježiš – tak budú mať pokojnú hodinu smrti, a tak ďalej, a tak ďalej. Ľudia môžu prinášať obete formou modlitieb k tomuto obrazu za iných, živých ale aj mŕtvych. Živým to má pomáhať, mŕtvych to má dostať z očistca. Toto je bežná prax horlivejšieho katolíka. Martin si prial nájsť ženu, ktorá by tiež bola rímsko-katolíčka, aby mohli vychovávať deti v rovnakej viere. Áno, takú ženu si našiel, vzali sa a mysleli si, ako budú žiť krásny život v náruči rímsko-katolíckej cirkvi. Tešili sa, ako potom budú s Bohom v nebi. Ak nie, tak budú v očistci a ich deti, ktoré budú vychované v týchto tradíciách, budú za nich dávať rôzne obetné dary, prinášať odpustky a potom oni z očistca vyskočia rovno do neba. Čo sa ale nestalo! Pár mesiacov po svadbe si Martin začal uvedomovať, aký je hriešny človek, že ho Panna Mária nevypočuje pri rôznych ružencoch a modlitbách v rôznych životných problémoch. Tak padol s veľkým plačom malého dieťaťa na kolená a pýtal sa Boha, prečo jeho modlitby nevypočuje, prečo ružence nepomáhajú, cesty a pútnické miesta nezaberajú. V hlave mu skrsla myšlienka: Čítaj Bibliu! Martinova odpoveď: Ja nebudem čítať Bibliu, je to zložitá kniha a v žiadnom prípade mi nepomôže v mojich životných problémoch. No nedalo mu to a po večeroch začal čítať. Zo začiatku sám, potom aj s manželkou. Keby bol v tej chvíli zomrel, bol by spasený? Čítal v Matúšovi v 7. kapitole, že nie každý, kto Ježišovi hovorí: „Pane, Pane!“, bude spasený. A to sa ho veľmi dotklo. Dlho pozeral do steny a pýtal sa sám seba – budem ten, kto bude pozvaný na svadobnú hostinu alebo mi Ježiš povie, že ma nikdy nepoznal? V hlave a srdci začalo veľké kolo bojov. Každý večer sa tešil na čítanie Biblie, čítaval ju dlho do noci aj do rána. Božie slovo je vdýchnuté Bohom a tak musí čítať viac a ešte viac. Martin zrazu začal zisťovať, že jeho život nevedie k spaseniu, k Bohu, pretože mu nedôveruje. Snaží sa zaslúžiť si skutkami milosť, ktorá mu bola ponúknutá zadarmo. Zistil, že jeho život nie je správny, že neuctieva Boha, že nežije v monoteistickom náboženstve, ale žije v polyteistickom náboženstve, že má viacej bohov. Jeho bohom je Boh, Ježiš, Panna Mária, anjeli, svätí a to bolo veľmi usvedčujúce. Ako postupne čítal ďalej, uvedomoval si, že už nechce chodiť do kostola, že nechce dodržiavať ten sviatostný systém liturgie, pretože takto neuctieva Boha správne. Ale iný hlas mu v hlave hovoril: „Martin, Ty si sa zbláznil! Si jediný človek na svete, ktorý si to myslí.“ No nedalo mu to, začal hľadať na internete a tu zrazu zistil, že nie je sám, že podobných príbehov je omnoho viacej. Tí ľudia buď počuli evanjelium, alebo čítali Bibliu a spoznali pravdu. Postupne tieto veci začal hovoriť svojej manželke, ale začal navštevovať aj rímsko-katolíckych farárov, pretože mal veľa otázok. Odpoveď bola, že to chápe nesprávne, že je to inak a že rímsko-katolícka cirkev má právo mu to vyložiť. Odpovede na jeho otázky vraj nájde v katechizme. Super, zaobstaral si katechizmus, ten dovtedy nemal a začal ho čítať. Nožnice poznania, ktoré mal dovtedy a toho, čo čítal v Biblii, sa pri čítaní katechizmu začali ešte viac otvárať a zrazu videl ešte viacej rozdielov. Celé to skončilo tak, že z rímsko-katolíckej cirkvi odišiel aj so svojou manželkou, pretože nechceli mať nič viac spoločné s týmto spoločenstvom. Ďakuje Bohu za to, že zmenil jeho pohľad na Neho, že už ho neuctieva prostredníctvom rôznych obrázkov, nechce sa k nemu dostať skrze rôznych prostredníkov a vie, že ho spasil skrze Svoje slovo a skrze to, že Ježiš za neho zomrel a Martin preto nemôže nič viac urobiť. To neznamená, že prestal mať rád katolíkov – ľudí. Ale doslova neznáša ich učenie, pretože nevedie veriacich k Bohu. Keby Martina pred rokmi, keď bol horlivý katolík, zastavil niekto na ulici, chcel ho evanjelizovať a opýtal sa ho, ako sa môže dostať k Bohu, tak by mu vymenoval hromadu vecí, ktoré musí urobiť. Keby bol evanjelizátor z ulice dobrý, tak by mu povedal „nie“, zobral by Bibliu a začal by mu v nej ukazovať pasáže, o ktorých sme hovorili. Z Božej milosti by uveril. Preto chce apelovať na nás, ktorí evanjeliu veríme, aby sme zobrali Bibliu a išli za svojimi známymi a kamarátmi a povedali im evanjelium, aby aj oni mali možnosť uveriť. 

Dôsledky rímsko-katolíckeho učenia vidieť potom aj na praxi ľudí – katolíkov. Keď sa ich pýtame, akým spôsobom môžu byť zachránení pre večný život, ich odpoveď je úplne rovnaká: musíte žiť dobrý život, musíte robiť dobré skutky. Niektorý ešte pridajú, že Boh si to potom nejako zváži – podobne ako na miskách váh. Tu je potrebné otvoriť Bibliu a ukazovať im, čo si o tom Boh naozaj myslí. Sú ľudia, ktorí aj ku katolíckej viere pristupujú len veľmi vlažne, chodia si do kostola v nedeľu len oddýchnuť, načerpať pokoj na ďalší týždeň. Takýchto ľudí musíme povzbudiť, aby sa hlbšie zamysleli nad tým, kde bude ich duša po smrti tráviť večnosť. Cirkev nie je len o tom, prísť si v nedeľu oddýchnuť ako do divadla na predstavenie. Tu zase môžeme vytiahnuť Bibliu a konfrontovať to, čo človek hovorí, s tým, čo hovorí Písmo.

Radek mal možnosť byť vo Vatikáne a mal možnosť vidieť, ako to tam prebieha, ako sa snúbi teológia s praxou. Je tam jedna vec, ktorá mu zlomila srdce. Sú tam schody, ktoré sa volajú la Scala Santa, na ich vrchole je vybudovaný jedinečný oltár. Vraj tieto schody boli privezené z Jeruzalema. Vraj sú to schody, na ktorých bol Ježiš súdený pred Pilátom a niekto ich pred mnoho storočiami vzal a priviezol do Ríma. Sú to tie schody, po ktorých Martin Luther pred 500 rokmi, v čase keď bol ešte rímsky-katolík, liezol po kolenách. Keď prišiel do Ríma, videl tie schody, videl tam ľudí, ktorí vyberali peniaze za odpustky. Keď zaplatíte peniazmi a vyleziete po tých schodoch, tak možno nejakú dušu vykúpite z očistca. Tak aj on liezol po tých schodoch po kolenách a zápasil. Videl aj ostatných ľudí, ako lezú a zápasil a zápasil. Naozaj videl túto nehoráznosť, ktorá nemá nič spoločné s evanjeliom ani s Ježišom Kristom. Tie schody sú tam doteraz. Dodnes je pri tých schodoch nápis, ktorý hovorí, že v určitých dňoch je nejaká šanca vykúpiť mŕtveho z očistca, v iných dňoch je šanca dvojnásobná. Vyzerá to úsmevne, ale je to skôr hrozné. Keď vidíte veriacich ľudí – naozaj úprimne veriacich, to sa im nedá uprieť – ako lezú po tých schodoch, na každom schode odriekajú predpísanú modlitbu, keď vidíte v škárach medzi schodmi nastrkané eurá, tak vidíte, ako to, čomu veríte, ovplyvňuje to, ako žijete. Bol to jedinečný a nezabudnuteľný príklad toho, ako to funguje. Radek mohol tiež z Božej milosti liezť po tých schodoch a na každom jednom schode ďakovať Bohu za to, že sme zachránení jedine z milosti, jedine skrze vieru v Pána Ježiša Krista a prosiť za ľudí, ktorí boli naokolo. Druhá šokujúca vec je, že pred kostolom máte kňaza, ktorý radostne hovorí a radostne káže. Keby tento kňaz každý deň liezol po schodoch a hádzal tam tie peniaze, tak by vlastne aj on mohol ľuďom prispieť na oslobodenie z očistca, pretože ja môžem získať odpustky pre svojich, ale aj pre iných v očistci. Ak pápež vo Vatikáne má kľúče od plnej pokladnice, ktorá by stačila na zaplatenie všetkých týchto vecí, prečo ju jednoducho neotvorí? Človeku je potom smutno, keď sa vráti domov a tam je podobný kostol s podobnými schodmi a na tom kostole je rovnaký nápis. To je tá teológia, ktorá ovplyvňuje to, čomu veríme a naša viera ovplyvňuje to, ako žijeme. Títo ľudia potrebujú Krista, potrebujú niekoho, kto bude mať z Božej milosti odvahu nato, že im láskyplne ukáže, čo hovorí Písmo a bude sa za nich láskyplne modliť. Často kvôli dočasnému pokoju zapierame pravdu. Načo tým ľuďom bude, ak sa budeme 80 rokov tváriť, že sme všetci znovuzrodení, ak potom strávia večnosť v pekle? Radšej buďme za toho najväčšieho blbca, fundamentalistu, extrémistu či akokoľvek nás nazývajú preto, aby oni počuli evanjelium, preto aby do konca života nemuseli liezť po nejakých hlúpych schodoch a dúfať, že je to niečo, čo zachráni ich alebo ich blízkych, ale aby mohli poznať Krista. To je to, k čomu chcem povzbudiť vás všetkých.

.: Autor: Ľubomír Remiar, na základe prednášky Radka Kolaříka, XCamp 2019          


 

Search

Časopis Pohľad

Slovo

2 Timotejovi 1, 7-8 Boh nám zaiste nedal ducha bojazlivosti, ale (ducha) moci, lásky a sebaovládania. Nehanbi sa teda zo svedectvo o našom Pánov, ani za mňa, Jeho väzňa, ale spolu (so mnou) v moci Božej znášaj protivenstvá za evanjelium.