Mt 7/1-5 : Nesúďte, aby ste neboli súdení; lebo akým súdom súdite vy, takým budete súdení, a akou mierou meriate vy, takou vám bude namerané. Prečo bratovi vidíš v oku smietku, a vo vlastnom oku nebadáš brvno? Alebo ako môžeš povedať svojmu bratovi: Dovoľ vyberiem ti smietku z oka - keď ty sám máš v oku brvno? Pokrytec, vytiahni najprv brvno z vlastného oka, a potom budeš jasne vidieť, aby si mohol vybrať smietku z oka svojho brata.

Lk 15/22-23: Ale otec rozkázal sluhom: Prineste rýchlo najkrajšie rúcho a oblečte ho; dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy; potom vezmite vykŕmené teľa, zabite ho a jedzme a veseľme sa.

Téma: Najúžasnejší zážitok – diel III. CASTING

Pán vám aj dnes žehnaj. Dnes sa pozrieme do šoubiznisu. Keď chcú obsadiť nejakú úlohu vo filme, keď potrebujú nové modelky a modelov, keď chcú ľudí do miss, do reality šou, do pornobrandže alebo do eskortnej služby, do nočného klubu aby predviedli niečo pre ufňukaných, unudených pracháčov vypíšu kasting na ktorých volajú ľudí. V kresle sedia tí čo sa „vyznajú“ – tvária sa tak. Hľadajú ideálny nos, ústa, prsia, zadok. Oklamčák a spol. – veď to poznáte. Vyzlečú ich do naha alebo takmer do naha a chcú svoj tovar vyskúšať. To je naša kultúra. My to zaplatíme. Nemôžme sa sami zabaviť.

Vrátime sa k príbehu. Vieme o dvoch synoch, o ich predsudkoch. Nie sú ako otec, nepotvrdilo sa príslovie: Aký otec taký syn. Obaja sú úzkoprsí, predpojatí. Mladší voľnomyšlienkár, starší dogmatik. Otec je slobodný, nie je predpojatý, neoháňa sa zákonom, dogmami lebo je slobodný. Tomuto ani jeden so synov nerozumie. Otec stále prikrýva láskou hriechy synov. Otec to neskomentoval: „Mal som pravdu.“ aj keď nám sa to žiada. Nedal hubovú polievku.

V Slove čítame, že otec prvý uvidel syna:

Lk 15/20: Keď bol ešte ďaleko, uvidel ho otec, zľutoval sa, pribehol, padol mu okolo krku a vybozkával ho.

Pozná ho aj napriek tomu, že je otrhaný. Syn si myslí, že ho nespozná. Keď odchádzal mal hore nos, teraz ho má dole a je otrhaný. To sú zbytočné obavy. OTEC Z DIAĽKY POZNÁ SYNA. Otec ho vyzeral od vtedy ako odišiel, očakáva ho každý deň, vyzerá ho, keď sa váľa v bordely. Otec je aj vtedy na priedomí, keď si syn myslí, že je bôžikom v živote. Aj vtedy, keď je s odpadkami pri sviniach. Otec je tam s trpezlivosťou. Slovo nepíše, že by sa zľutoval, keď prišiel otrhaný. Zľutoval sa skôr ako obrátil svoje kroky do domu otcovho. Skôr ako sa rozhodol odísť a  okašľať lásku otcovu. Nedvíha mentorsky prst ale on sa bez zábran rozbehol v ústrety synovi. Nie syn sa rozbehol k otcovi. Akceptuje ho ako syna, nestojí pred ním skrachovanec. Všetko je zabudnuté, nič nehrá roľu. Rozhodujúce je, že je jeho syn a on sa priznáva k otcovstvu. Nie je to nejasné, rozpačité potvrdenie synovstva ale plné. Nepochopiteľnou láskou prikrýva hriechy syna. Starší to nedokáže, nemá tú plachtu lásky, ktorou by to prikryl. Pre neho je táto láska nepriateľná. On ako keby hovoril: „On si to nezaslúži, on si to musí odskákať.“ Ale otec je slobodný, neovplyvní ho ani zákonnické myslenie syna. Nepodlieha pocitom, názorom svojich synov. Prikrýva láskou sebectvo, zaťatosť. Nehovorí: „Choď do kelu, keď nerozumieš mojej láske a si so mnou každý deň.“ Hovorí:

Lk 15/31-32: Dieťa moje, ty si vždy so mnou, a všetko, čo mám, je tvoje; ale patrilo sa nám veseliť a radovať. Lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil; bol stratený, a našiel sa.

Tak sa priznáva k obidvom synom. Slovo hovorí nie o nejakom, ale o nebeskom Otcovi, ktorý sa skláňa ku synom a to ku všelijakým, k dcéram a to k všelijakým. A my čo tú sedíme sme tí dvaja synovia, starší alebo mladší, ktorí sme pohŕdali Otcovou láskou ale Otec nás čakal. Keď chvíľu pracujeme pre Otca stávame sa zákonníci bez lásky. A nie sme spokojní, že Otec ich chce prijať (nových). Pochybujeme o tom či to s návratom myslia vážne alebo nie. Otec uteká ale my, taký pochabí nie sme. My sme vážni, seriózni. My máme tisíc dôvodov prečo ich neprijať, keď pohrdli láskou Otcovou. My sme sebci, ktorí sa už netešia ani zo spasenia. A to sa dovolíme chváliť tým, že máme Ducha Svätého. Obraz otca a syna je obraz kresťanstva, novodobého aj starého, ktoré paktuje so svetom, nepočúva Otca. Kresťanstvo dogmatické, zákonnícke, ktoré robí ustavičné kastingy do nášho náboženstva, organizácie. Žiadna náruč v ústrety, „bohorovné“ staršovstvo, skúmanie či zodpovedá dogmatike, krstíme ho a prekrsťujeme, či nás bude poslúchať. Aj my v náboženstve máme kastingy. Podobáme sa staršiemu synovi, preto tí ktorý odišli do sveta ako mladší syn sú pre nich nepríťažliví a oni radšej odišli do siekt. Plní predsudkov, zákonníckych predpisov. My sa toho nechceme vzdať a váľame to ako bremeno na neho. Ako by od toho čo na neho navalíme záviselo jeho spasenie.

Moje pocity, moje hovorenie jazykmi ide stranou – o to nejde, ale o to, že mŕtvi ožívajú. Žiadne tradície – taká handrička na oltár, také predsudky. Ak sa nájde taká ovca, ktorá sa chce vrátiť my sa musíme podobať na svojho otca, musíme bez zábran utekať, zabudnúť na svoje zásluhy. Na týchto náboženských taľafatkách nezáleží.

NAŠOU ÚLOHOU JE NAPODOBŇOVAŤ OTCA V SLOBODE A LÁSKE.